Sekce

• Titulní strana
• O webu
• Jak na to?
• Soutěže
• Sci-fi a Fantasy
• Thriller a Horor
• Romance
• Komedie
• Ostatní
• Poezie
• Fanfiction
• Profily autorů
• Recenze
• Zpovědnice

Další odkazy

• Série
• Diskusní fórum
• Stmívání FF

• 

Facebook

Anketa

Návrh soutěže: Měli byste zájem zúčastnit se spoluautorských povídek s pisateli ze stránek OurStories?

Ano (102) Ne (86)

Celkem hlasů: 188

07.12.2011 [17:00], Twilly, ze série Čas, keď zložím zbrane..., komentováno 13×, zobrazeno 191×

Katka

Ležala som s rukou pod hlavou. K chrbtici sa mi tisla Michalova horúca hruď. Vlastne, cítila som teplo celého jeho obrovského tela, ako ma úplne zahaľuje. Ako druhá perina. Tieto myšlienky mi vyčarili široký spokojný úsmev na tvári. Mala som chuť ešte viac sa vtlačiť do neho... áno, do neho, takto ako sme spolu ležali, som mala celkom dojem, že sme jeden druhým zrastení. Že sa už od seba nikdy neodpojíme. Vedela som, že mi už od šťastia najsôr šibe, ale že budem až tak veľmi sentimentálna? Znova som sa zoširoka usmiala.

Horúcim bruškom svojho prstu mi obkresľoval líniu vedúcu od ramena po lakeť a naspäť. Pomaly, sústredene, sem a tam. Občas pridal drobný bozk priamo na obnaženú pokožku na ramene či na krk.

„Odpustíš mi?“ zašepkal mi pri uchu. Jeho teplý dych ma pošteklil až mi naskočila taká husia koža, ako už dávno nie. Už by som to nikdy nepoprela, ani keby to šlo. Bola som z neho celá preč. Teraz bol ten najvyšší čas zložiť všetky zbrane, totálna kapitulácia.

Trochu som sa pretočila tak, aby som na neho lepšie videla. Mal vážnu tvár a bolo vidieť, že svoju otázku myslel úprimne. Vyzeral tak seriózne, teda... vyzeral by, keby nebol pod ľahkou prikrývkou celý nahý. Mala som plné zuby smútku a plaču, chcela som sa usmievať a chcela som, aby sa usmieval aj on. Aby...

„Hmmm,“ našpúlila som laškovne pery. Zrazu sa mi chcelo sa s ním bláznivo smiať. „Čo myslíš? Ležíme spolu v mojej posteli.“ Snažila som sa zachovať dekórum, čo bolo pri Michalovi celkom ťažké. „Si nahý a ja tiež,“ pokračovala som v laškovnom tóne a užívala som si pohľad na malé iskričky, ktoré mu zablikali v očiach. Konečne pochopil. Jeden kútik mu vystrelil no nádherne rajcovného úsmevu. Wow.

Natiahol sa a priblížil svoju tvár k mojej. Vedela som, čo si pýta.

Po ďalšom dlhočíznom bozku sa s omámeným výrazom odtiahol. Rukou si zahrabol do vlasov a mne tým umožnil obdivovať dokonalé bicepsy.

„Kati?“ Trochu sa pri tom zaškeril. Vyzeral na chvíľu ako malý chlapec. „Našlo by sa tu niečo pod zub?“ Na dôkaz, že to myslí vážne, vyčaril najdokonalejšie psie oči. „Strašne si ma vyšťavila.“ Len s ťažkosťami udržiaval vážny výraz v tvári. Nakoniec sa mu to aj tak nepodarilo a obaja sme sa začali strašne smiať.

„Ak niečo chceš, ty Tarzan, musíš si to najprv uloviť,“ namietla som, ale sama som pre jeho žalúdok nehodlala pohnúť ani prstom. V jednom však mal absolútnu pravdu, po našom výkone som bola rovnako zmorená ako on.

* * *

Lukáš

Predo mnou stála otvorená fľaša koňaku. Rozmýšľal som, či má ešte niečo v mojom živote vôbec význam. Už aj tak som sa cítil na hovno, načo sa ešte k tomu aj ožierať? Zajtra by mi bolo aj tak len horšie. Ale možno by to prebilo tú bolesť v tvojej hlave, čert nech vezme telo! nabádal ma neviditeľný hlások v mojej hlave.

Sedel som rozvalený v kresle a ticho zízal na tú fľašu. V izbe bola tma, tak nejako sa hodila viac k mojej nálade. Jediné osvetlenie v miestnosti mali na svedomí pouličné lampy, čo prenikali dnu oblokom. Vďaka nemu tekutina dostávala zvláštne teplý, takmer karamelový odtieň. Usmial som sa do tmy, ale nebol to šťastný úsmev, skôr taký smutný výsmech celej tej poondenej situácii s Katkou. A výsmech predovšetkým mne samému a mojim predstavám. Možno až príliš bujným na to, aby mohli byť pravdivé. Ja a prežiť skutočný život? S niekým... Pred tým, než som spoznal Katku, by mi to nikdy nenapadlo, ale teraz bola myšlienka na prežitie pokojného vzťahu s milovanou osobou úplne prirodzená.  Prirodzená, ale márna. Ach bože, pripadal som sám sebe trápny. Ako patetický, šibnutý pako.

Bez slova som siahol po štíhlom krku fľaše a odtočil som vrchnákom. Pohárom som sa ani neobťažoval, lákavú tekutinu som si uhol priamo z fľaše. Poriadny dúšok, ktorý mi vypálil ústa aj hrdlo zvnútra. Tuho som zavrel oči a preglgol. Cítil som, ako sa mi spod viečok tlačia slzy.

Zvýšil som tlak prstov obtočený okolo hrdla fľaše a pevne ju zovrel. Potom som si ju znovu zodvihol k ústam. Ďalší dúšok už nebol tak spaľujúci. Sedatívny účinok veľkej dávky alkoholu začal evidentne pôsobiť. Zajtra budem na šrot, napadlo mi náhle a takmer okamžite mi to prišlo smiešne. Evidentne už mám v hlave, napadlo mi. Potom som sa prinútil opäť otvoriť oči. Tma. Bola všade okolo mňa a nielen tam. Bola priamo vo mne. Prázdnou potemnenou miestnosťou sa ozval môj hlas, ešte stále som sa hlučne smial. V ušiach mi pomaly začalo hučať a v tele sa rozlievalo teplo, ktoré vyvieralo z môjho liehom popáleného hrdla. Doľahla na mňa silná únava. Psychická, fyzická... všetko ma otravovalo. Všetko mi padalo na hlavu... Najradšej by som od všetkého utiekol niekam, kde to nebude také zlé.

* * *

Katka

Milovali sme sa celý deň. S prestávkami, samozrejme, ale aj tak, mala som pocit, že dnešný deň snáď ani nemôže skončiť. Bude trvať naveky... Ani sa mi nechcelo veriť, že už je takmer polnoc.

Michalove prsty v mojich vlasoch mi spôsobovali dovtedy netušené slasti. Sedela som chrbtom opretá o jeho brucho. Jednou rukou sa mi prehrabával vo vlasoch a jeho druhú som si ukoristila pre seba. Asi sa mu neležalo veľmi pohodlne, lebo sa v podstate nemal čím podoprieť.

Na mojom stole pípol mobil. Malé okienko displeja sa hystericky rozsvietilo a po pár sekundách unavene zhaslo. Odrazu som mala zvláštny pocit, že sa práve deje niečo zlé.

„Čo je, Kati?“ Michalov nos ma pošteklil na uchu. Automaticky som zaklonila hlavu, aby som mu bola bližšie. Alebo on mne. To bolo úplne jedno, pretože len s Michalom som sa cítila celá.

„Neviem,“ odpovedala som popravde a zošuchla som sa z jeho hrude späť na vankúš. Michal ma prikryl svojim telom a spôsob, akým sa mi pozrel do očí, zotrel všetky otázky z mojej hlavy.

* * *

Lukáš

Jediným tlačidlom na ovládanie veže som spustil hlasnú hudbu. Keď mi došlo, že to bola hudba, ktorú som počúval ešte pred tým idiotským telefonátom, ktorým som sa ku Katke vlastne pozval a prišlo mi zo seba samého zle. Okamžite som sa snažil pustiť niečo iné. Ale veľmi mi to už nešlo. Prsty odmietali poslušnosť, asi som toho vypil príliš. Všetko, čo sa stalo, mi prišlo odrazu veľmi smiešne. Sám sebe som bol smiešny. Veď, kto by o mňa stál? O kripla? Nedokážem urobiť bez pomoci ani len tie najjednoduchšie veci. Neviem nič. Nemôžem byť ani oporou. Nedokážem...

Odniesol si to ovládač. Letel celou miestnosťou a po dunivom tresnutí o stenu sa úplne rozpadol ako malý ohňostroj. Jeho zvyšky ležali kade tade na mojej posteli. Znova som pritiahol hrdlo fľaše k ústam a výdatne si odpil. Pálilo to ešte stále ako čert. Celé ústa mi horeli. Mal som dojem, že mi horí celá hlava, kompletne, aj s mozgom.

Kdesi vonku za oblokom zaštekal pes.

„Choď do riti, ty beštia!“ zavrčal som ticho a zvesil som hlavu až na prsia. Jemne sa mi rozhojdal žalúdok. Vedel som, že to znamená, že by som mal prestať. Zajtra mi bude tak na hovno, že si to zapamätám na pekne dlho!

Zavrel som oči, ale vďaka tomu čoklovi som mal pred očami tú nekonečnú slučku. Sedím v aute, jednou rukou naslepo ladím rádio, zatiaľ čo oči nespúšťam z cesty. Odrazu na cestu vybieha svetlý ovčiarsky pes a stavia sa do cesty protiidúcemu autu. Jeho majiteľ, v snahe vyhnúť sa psovi, strháva volant a auto sa ocitá priamo oproti mne. Moja reakcia už nemá tú rýchlosť.

Hoci sa autá o seba vraj len šuchli,  nepamätal som si nič, len neuveriteľný kolotoč, ostrú bolesť v nohe a nejakých chlapov v bielom...

Hlavou mi preletela kacírska myšlienka. Čo keby som to tentoraz dokončil úplne? Žiadna umelá nehoda, ale premyslený a dokonalý plán?! Vyhnúť sa blbému kolotoču a potom by ma už čakala snáď len tichá, oslobodzujúca tma. Ak koniec toho cirkusu nebudú znamenať nemocničné hadičky. Veľakrát som už zvažoval svoj koniec tohto prekliateho utrpenia. Ale všetky spôsoby boli... bol som na ne príliš mäkký. Ale skúsiť si ešte raz to, čo niekomu tam hore už raz takmer vyšlo...

Nehoda mi skazila život a teraz? Všetko je to úplne nanič. Naši ma nechápu, ja sa už nikdy na nohy poriadne nepostavím, noha ma bolí čím ďalej tým viac a žena, do ktorej som sa zamiloval, ľúbi iného a ja som pre ňu len poondený plyšák...

Odrazu bolo všetko tak jasné. Tak jednoduché... Nechápal som, prečo mi to nenapadlo skôr. Možností je veľa, len ich treba správne naaranžovať. Nájsť si múr, alebo osamelý strom a ... napáliť to tam v milosrdne vražednej rýchlosti. Veď nikomu sa nemusí nič stať... len mne. Áno, odrazu to bolo všetko tak neuveriteľne jasné. Teraz už len treba nájsť ten múr...

* * *

Katka

„Ak mi hneď teraz niečo neulovíš, tak sa s tebou nebavím!“ vyhrážala som sa Michalovi, zatiaľ čo som sa snažila udržať si vážnu tvár a perinu cez prsia. Ako náhle videl viac mojej pokožky, než bolo zdravé, vrhol sa na moje ústa a ja som zabúdala na čas. Zabúdala som vlastne na všetko. A dokonca s radosťou. Hádam po prvý raz v živote som sa cítila dokonale šťastná. A to len vďaka Michalovi...

Ladné pohyby šelmy, ktorými sa snažil ku mne priblížiť, zbystrili moju pozornosť.

„Stoj a ani sa nehni!“ Bola som prekvapená, že poslúchol. Zastavil sa a zatváril sa tak kajúcne, že som mu takmer sama nastavila náruč, ale môj žalúdok bol neúprosný. A hlavne hlasný. Obaja sme sa tomu kľúčovému zvratu udalostí zasmiali a Michal slávnostne sľúbil, že donesie všetko, čo v chladničke nájde. Otvoril dvere a dnu vpadli oba psy. Spokojne som si napravila vankúš a chystala som sa ešte na chvíľu snívať s otvorenými očami, ale ako blesk z čistého neba mi napadlo, že pred našim zblížením mi pípol mobil. Prvé, čo mi napadlo bola mama. Čo ak jej všetko padlo a ona je teraz na ceste domov? Tá myšlienka nebola ani náhodou vtipná a tak som požiadala Ruby, aby mi telefón podala. Nervózne som klikala na všetky náležité tlačidlá môjho telefónu až kým som nezistila, že sa jedná o planý poplach. Nie je to od mami. Je to v suchu. Moje telo sa uvoľnilo a ja som klesla do perín. Až teraz som si uvedomila, že mi srdce bije ako zvon a že sa mi práve chystá preraziť moje drahomilované rebrá. Po pár sekundách, keď som nadobudla akú-takú ilúziu zdanlivého pokoja, som si opäť nastavila telefón pred tvár a tentoraz už o dosť väčším pokojom v prstoch, som rozklikala sms-ku od Lukáša. Prvé, čo mi napadlo, bola tichá modlitbička ku všetkým svätým, nech to zase s textom nepreženie. To čo spôsobila jeho prvá sms-ka mi teda bohato stačilo. Keď som sa ale trochu hlbšie ponorila do textu, niečo mi nesedelo. Mozog mi odmietal tú správu prijať a tak som ju očami prebehla radšej ešte raz.

Ak ti ten blb ublizi, budem ho chodit strasit, mylady. Vzdavam to, ale teba sa nikdy nevzdam! Prosim, nezabudni na mňa... L

Ubehli presne tri sekundy, než môj mozog vyslal pokyn. Okamžite som zavolala Lukášovi späť. Zatiaľ čo mi vyzváňací tón vypípaval dieru do hlavy, snažila som sa upokojiť svoje rozklepané ruky. Nešlo to. Pocit, že sa deje niečo veľmi, veľmi zle, silil každou sekundou. Hádam by to len nevzdal naozaj? Alebo...

Prudko som odhodila zo seba perinu. Skutočnosť, že som nahá bola v momentálnej situácii absolútne nepodstatná. V žalúdku sa mi rozlieval tak rýchlo, až ma to desilo. Desila som sa toho, že sa desím.

Túúúút... túúúút.... túúúút...

„Zodvihni to! No ták!“ Syčala som do tej malej tmavej škatuľky, ktorú som kŕčovito zvierala v prstoch pri uchu. Keď mi došlo, že Lukáš mi to z nejakého dôvodu nedvihne, panika ma úplne pohltila. Zhodila som nohy z postele a za prítomnosti posledného túúúúút, po ktorom  nasledovalo pípnutie a oznámenie o zapnutí sa odkazovej schránky, som sa pokúsila vstať. Ako vždy, keď som to najmenej potrebovala, mi tie mrchy svaly vypovedali službu.

Mobil pri uchu mi už bol úplne nanič. Nahnevane som môj neúspešný telefonát vypla a radšej som sa sústredila na spôsob, ako sa o najrýchlejšie dostať aspoň k jednej barle.

„Michal!“ zvrieskla som z celej sily.

A ešte toto bola jedna z vecí, ktorú som mohla urobiť. Z plného hrdla zarevať a privolať si na pomoc Michala.

Pribehol v rekordnom čase. Dvere ostali po jeho loveckej akcii otvorené, takže ich nemusel rozraziť. Inak by to určite urobil. Očami bleskurýchle zhodnotil situáciu a ja som presne rozoznala chvíľu, keď zistil, že je všetko v poriadku, teda, že neležím niekde pochrúmaná a polámaná, ale naopak, kŕčovito sa ovíjam okolo jedinej barle nahá ako...

„No teda, to je ale prekvapenie...“ Nahodil servilný úsmev, ktorý mu ale vzápätí zmrzol na perách. Pochopil.

„Čo sa deje?“ Išiel na istotu. Asi videl moju úzkosť a dal si dohromady dva a dva.

„Potrebujem... niečo na seba.“ Môj mozog odmietal fungovať. Slová mi len ťažko liezli z pier a pocit akejsi čudnej katastrofy naberal na veľkosti.

Michal mi podal tričko, hodené pod mojim písacím stolom. Tam totiž zaletelo pred našim milovaním, rovnako ako ďalšie časti nášho oblečenia.  Sám si ohromnou rýchlosťou natiahol spodky a hádam ešte rýchlejšie rifle. Bosý a s nahou hruďou vyzeral ozaj nádherne. Ale teraz nebola vhodná doba...

Mne to tak ľahko nešlo. Minimálne jednou rukou som sa musela pridržiavať opory a stále som ešte zvierala v ruke mobil. Vôbec mi nenapadlo ho niekam položiť. Keď som začala nebezpečne strácať balans, okolo pása sa mi ovinuli Michalove silné ruky a on mi tak vytvoril,  v tejto chvíli tak potrebný, pocit stability.

„Podržím ti ho, kým sa oblečieš.“ Vystrčil bradu smerom k mobilu, ktorý som stále zvieral v ruke a ponúkol mi tak možnosť, že ma odbremení. Mohla by som sa tak konečne obliecť. Bez premýšľania som ho poslúchla. Keď som bola ako tak zahalená, obrátila som sa Michalovi čelom. Vlastne, skôr som sa mu stúlila do náručia, ako malé dieťa. Podával mi ho späť.

„Nie,“ dívala som sa na ten predmet s obavami, „ radšej si  prečítaj poslednú správu.“

Michalovo telo odrazu stuhlo, čo ma prinútilo sa na neho pozrieť.

„Už nikdy nebudem čítať tvoje esemesky!“ Slovíčko nikdy vylovil so špeciálnym dôrazom. Na mňa sa vôbec nedíval, len kamsi ponad moju hlavu.

„Je to od Lukáša,“ pokračovala som a nebrala ohľad na to, že sme sa ešte dnes ráno kvôli nemu pohádali.

Ostro zavrtel na protest hlavou.

„Michal, prosím, prečítaj si to a povedz mi, že som len paranoidná hysterka...“

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

 

Opište tento text:

Komentáře

1

1