Sekce

• Titulní strana
• O webu
• Jak na to?
• Soutěže
• Sci-fi a Fantasy
• Thriller a Horor
• Romance
• Komedie
• Ostatní
• Poezie
• Fanfiction
• Profily autorů
• Recenze
• Zpovědnice

Další odkazy

• Série
• Diskusní fórum
• Stmívání FF

• 

Facebook

Anketa

Návrh soutěže: Měli byste zájem zúčastnit se spoluautorských povídek s pisateli ze stránek OurStories?

Ano (102) Ne (86)

Celkem hlasů: 188

09.09.2011 [06:45], Twilly, ze série Čas, keď zložím zbrane..., komentováno 11×, zobrazeno 408×

Prológ

Snaha postaviť sa z postele mi dnes pripomínala viac nadľudský výkon, než zvyčajne. Nie, že by to bolo inokedy lepšie... ale ... Nie, nesťažujem sa. Zvykla som si. Vlastne, nič iné nepoznám, takže neviem, či hovoriť o zvyku, je vlastne na mieste. Len tento stav takmer nemohúcnosti. Som totiž pripútaná k barlám. Kamarátim sa s nimi, čo mi moja zdravá pamäť siaha.

1. kapitola

„Už si hore?“ ozvalo sa tlmene spoza dverí. Bývali vždy pootvorené, aby ma bolo počuť, keď mi náhodou niečo spadne a ja si to nedokážem sama zodvihnúť. Dúfam, že toho asistenčného psa dostanem čo najskôr. Už na neho čakám ako kura na sopeľ.

„Hej, mami, už som hore!“ informovala som ju  a ešte som sa na chvíľu hodlala zavŕtať do postele. Bola príjemne vyhriata a mne sa ešte ozaj nechcelo.

Pár pohybov a nevyhnutné dalo o sebe vedieť. Grimasa ma neminula.

„Mamííí, môžeš na chvíľočku?“ Nedalo sa inak, musela som ju zavolať, bez nej by som si nepomohla.

Čosi v kúpeľni padlo na zem a mama tlmene zanadávala. Tri hlasné buchnutia naznačovali, že mama skacká na jednej nohe. V tom sa dvere rozrazili a ona si s lodičkou v jednej ruke inštalovala perličkovú náušnicu.

„Čo je zlatko, potrebuješ pomôcť?“ zapriadla a krásne sa na mňa usmiala. Vždy bola ten typ, ktorému sa hovorí salamista. Aj keby jej na hlavu padal panelák, mala by to na saláme.

„Potrebujem,“ zasmiala som sa. „Mami, zase robíš päť vecí naraz?“ kárala som ju. Niekedy sa ozaj chovala ako malé decko.

Zaškerila sa a kývla ramenami. Oprela sa o rám dverí a obula si lodičku.

„Ako vyzerám?“

Upierala na mňa veľké hnedé oči, dokonale nalíčené a obtiahnuté tmavošedou linkou. Tie oči som vždy milovala. Nech sa dialo čokoľvek, dívala sa na mňa tak, že ma to hrialo pri srdiečku.

No jasné mama.

Pohľad mi skĺzol z očí nižšie a pri pohľade na jej tip-top postavičku som vybuchla do hurónskeho smiechu.

„Chcelo by to rozhodne sukňu mami, alebo aspoň nohavice. Myslím, že pančuchy a nohavičky nie sú vhodné do práce,“ upozorňovala som ju a márne zadržovala ďalšie salvy smiechu.

Predklonila sa a skontrolovala sa od hrudníka smerom dole.

„No, to je fakt, aj keď šéf by asi nebol dvakrát proti...“ zazubila sa a ja už som to dlhšie nevydržala a znovu som sa rozosmiala.

„Mami, ty si fakt číslo, budem mať svalovicu!“  Utierala som si zblúdilé slzy smiechu po lícach.

Ona si medzitým sadla ku mne na posteľ. Dlhé nohy v telových pančuchách spôsobne poskladala do pozície princeznej Diany. Pôsobilo to zvláštne, ale na druhej strane, stále to bol, na rozdiel od mojich skrútených nôh, príjemný pohľad.

„Čo potrebuješ, srdiečko?“ Nasadila ten svoj hlas, ktorý som vždy milovala. Hladila ma ním a pravdepodobne o tom ani netušila. Prstami s pestovanými nechtami, na ktorých žiaril krvavočervený lak – ako inak -  mi nežne odhrnula od spánku upotené a zlepené pramienky ofiny. Niekedy sa ku mne stále chovala ako k dieťaťu. A mne to bolo stále milé. Bolo to lepšie, ako keby sa ku mne chovala ako k postihnutej. Ja viem, ja SOM postihnutá, ale príjemnejšie bolo byť v jej očiach večné dieťa ako kripel.

„Potrebujem...“ vetu som dokončila veľavravnou tvárovou pantomímou zakončenou upreným pohľadom do chodby. Tam kdesi sa nachádzala oná drobná miestnosť a môj mechúr po tých salvách smiechu držal už len na čestné slovo.

„No, takže manikúra v pr...“ zarazila sa práve v čas a šibalsky sa uškrnula. Jasné, že jej nikdy nešlo o nechty. Bola síce absolútne dokonalá a to nielen v mojich očiach, ale práce – tvrdej, so mnou – sa nikdy nebála a ani sa na ňu nesťažovala. Stále bola skvelo naladená a vysmiata ako lečo.

Znova ma pohladila po vlasoch a s malým povzdychom vstala. Ladným krokom prešla cez celú izbu až k vozíku, ktorý som doma používala.

„Musím povedať Zuzane, nech ti necháva vozík pri posteli. Čo si myslí, že si ho primyslíš? Čo keby som nebola po ruke,“ frflala na moju asistentku.

„Kašli na to, mami, už bola jednou nohou vo vlaku, keď ma včera ukladala do postele. Proste nemyslela,“ bránila som ju, hoci v skutočnosti som jej pripomínala, že skôr než odíde, nech mi to prekliate čudo priparkuje k posteli. Ako vždy, vykašľala sa na mňa. No, jasné, že nie úplne. Veď je to predsa moja asistentka a keď nemala „dovolenku“ , ako napríklad teraz, tak sa mi ozaj venovala a bola ozaj stále k ruke. Až sa čudujem, že si popri všetkej tej starostlivosti o mňa dokázala nájsť chlapa. Dcéra šťasteny, bude sa vydávať.

„Nebráň ju, aj tak si o nej myslím svoje!“ vyštekla mama ostrejšie než by som od nej čakala a mne vyletelo obočie v úprimnom údive.

„Ok, už to radšej nechajme,“ zahmlievala. Odhrnula moju perinu a bez zaváhania a s neuveriteľnou nehou uchopila moje skrútené nohy do teplých dlaní. Za jemného prispenia sily mi ich položila na zem a pomohla mi sadnúť si. Potom už len pár naučených pohybov a sedela som invaliďáku.

„Vpred, Alfréd!“ zavelila som a mama ma už opäť so smiechom na perách smerovala tam, kam všetci, okrem mňa, chodia pešo.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

 

Opište tento text:

Komentáře

1

1