BEZ HRANIC - náš online šuplík
Prekliata - 4. kapitola
Sekce
Anketa
26.01.2012 [19:15], jachyra, Sci-fi a Fantasy, komentováno 0×, zobrazeno 134×
Odhalenie nových vecí a šok. Veci strašné a pritom krásne, ktoré menia život naruby.
A nakoniec príbeh starý, ktorý ukazuje náznaky budúcnosti. Akoby sa veci minulé mali a museli znovu opakovať.
4. kapitola: A život ide ďalej, len temnota drieme vnútri
Bolo úžasné vznášať sa v tme bezvedomia. Všetky problémy, všetky starosti boli preč, ostal len pokoj a mier. O to horší bol prvý zárez ostrej bolesti, ktorý ma priviedol nemilosrdne späť do reality. Ruka mi vystrelila k čelu, začula som chripľavé stony, ktoré sa mi vydierali z hrdla. Skutočne som sa cítila, akoby ma zlobor ovalil kmeňom rovno po hlave.
Žalúdok som mala ako na vode, ale zázrakom sa mi podarilo jeho obsah v ňom udržať. Pokúsila som sa otočiť na bok, no hneď som pochopila, že to nemám šancu zvládnuť. Za rameno ma chytili niečie ruky a pohli mojím telom. Naklonila som sa a schúlila do klbka. Až taká úľava na krútiace sa vnútornosti.
Silou vôle som otvorila oči. Zbadala som toho, ktorého útechu a pomoc som tak veľmi hľadala. Samozrejme, nikdy by som to otvorene nepriznala. Som predsa drsná Kora Meynolds, drakobijkyňa Starého sveta.
Fallion ma chytil opatrne za ruku a prešiel mi voľnou dlaňou po líci. Na tvári mu zažiaril úsmev, ale jeho oči ostali plné strachu a obáv.
„Ako sa cítiš, srdiečko?“
Pokúsila som sa usmiať. Nedivila by som sa, ak sa mi pery stiahli len do nejakého krivého úškľabku.
„Tri krát hádaj. Samozrejme mi je dobre. Ja prežijem aj koniec svetov.“
Mala som chuť dokázať to tým, že sa posadím. Bolesť hlavy však bola natoľko silná, že by som sa len strápnila, ak by som hneď na to odpadla.
Fallion sa sklonil ku mne a jemne mi pritisol pery na čelo. Privrela som oči.
Ach, ty nepodarené Kurča. Sami bohovia mi ťa požehnali.
Napriek bolestiam som sa k nemu pritúlila a položila si hlavu na jeho stehná. Jednou rukou ma objal a druhou jemne prechádzal po vlasoch, zlepených zaschnutou krvou. Neviem, ako dlho sme takto ležali. Možno sa mi podarilo aj zaspať. Boli to však len útržky, ktoré ma viac vyčerpávali namiesto toho, aby mi dodávali silu.
S povzdychom som sa zahmýrila. Ukázalo sa, že aj keď bolesti v spánkoch nepoľavovali, žalúdok sa mi ustálil. Ako loď na mori, keď sa utíši búrka.
Pretočila som sa na chrbát a otvorila oči. Zachytila som pohľad tekutého piesku na letnom slnku. Usmiala som sa na verného druha.
„Cítiš sa lepšie?“ šepol potichu
Akoby sa bál, že zobudí to, na čo by som najradšej zabudla.
„Je mi výborne. Len som trochu malátna. Nič vážne.“
Povedala som ľahkým tónom a povystierala sa. Do hlavy sa mi zabodlo tisíce klincov. Tvrdohlavosť bola ale väčšia. Znova som sa poobzerala okolo seba. Nachádzala som sa v priestrannej izbe, zariadenej síce skromne, zato útulne. Boli sme v jednej z izieb ivorského hostinca.
„Hmm.“
Zmätene som si pošúchala čelo. Skôr, ako som sa stihla na hocičo opýtať, ma Fallion predbehol.
„Cestou od Severnej brány v Karathe ti prišlo zle a stratila si vedomie,“ na okamih zaváhal, „Vlastne sa ukázalo, že je to vážnejšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. Ten šaman, ktorý ťa preklial ...“
Jeho oči sa na mňa prenikavo pozreli. Pomaly som vydýchla. Len matne som si spomínala, čo sa stalo.
„Povedz mi to, prosím,“ šepla som.
„Zoslal na teba nejaké prastaré zaklínadlo, dávno vekmi zabudnuté,“ jeho hlas bol tichý.
Fallion sa zhlboka nadýchol a ja som začala tušiť, že si o chvíľu vypočujem niečo, z čoho práve nadšená nebudem.
„To zaklínadlo ťa v okamihu zoslania zviazalo putom kliatby s temnou bytosťou,“ hovoril pomaly a pokojne, „Ten ti mal pohltiť dušu a zahubiť telo. Vďaka bohom to tak pre nás nedopadlo, pretože sa okolnosti trochu zamotali. Vyskytla sa jedna vec, ktorá démonovi zabránila poľahky sa nakŕmiť tvojou dušou.“
Nežne sa na mňa usmial a pohľad mu zmäkol.
„Povedal mi to Dei-Anangov kňaz. Kora, zlatko, čakáme spolu dieťa. A práve to ťa svojou drobnou nevinnou dušou zachránilo od istej smrti.“
Oči sa mi rozšírili. Bez slova som na Falliona hľadela. Cítila som, ako sa mi na okamih zastavilo srdce, ale hneď nato ma zaliala horúčosť. Neverila som vlastným ušiam. Ale láskavý pohľad, ktorý na mňa tento milujúci elf upieral, hovoril o tom, že som ešte o sluch neprišla.
Otvorila som ústa a naprázdno ich zavrela. Nevedela som, čo povedať. Skutočne som niečo také nečakala. Začala som rátať. Tri krát som si zopakovala základné počty, než som si pripustila, že to tak vážne môže byť.
Fallion sa sklonil a vtisol mi na pery krátky bozk.
„Tak, mamička. Už sa len dostať z pút toho otravu a môžeme s radosťou oslavovať.“
Povedal nadneseným tónom a zasmial sa. Pri pohľade na moju tvár, pripomínajúcu nechápavosť práve vyoranej myši, sa zazubil.
„Vidím, že nenachádzaš slov. Tak budem teda pokračovať, lebo to nie je všetko, čo som sa dozvedel.“
Očividne sa môj miláčik rozhodol, že tentoraz, výnimočne, sa nebude vyžívať v tom, ako na mňa jeho slová zapôsobili, a radšej moju myseľ navedie k téme, ktorá mi je bližšia.
„Hovoril som ti, že ťa mal ten démon pôvodne vysať. Teda pohltiť tvoju dušu. To sa našťastie nestalo vďaka ochrane malého tvorčeka, ktorý sa v tebe nachádza. Nie je to však trvalé riešenie. Pokiaľ sa totižto nezbavíme démona skôr, ako porodíš, tak ...“
Pokrčil plecami a znovu prudko zmenil tému.
„Žiaľ kňaz mi o tom nevedel povedať viac. Vôbec, máme šťastie, že toľko presedel za knihami a aspoň to málo nám mohol oznámiť. Poradil mi, aby sme sa skúsili spýtať o radu nejakého mága. Že je najlepšie zastaviť sa v univerzite, možno tam budú niečo vedieť.
Nepočúvala som ho. V hlave mi stále dookola rezonovala jediná myšlienka.
Čakám dieťa!
Dlhú chvíľu trvalo, než ma tá správa celú presiakla. Nenaplnila ma strachom, ani obavami. Radosť a neuveriteľný pocit šťastia bolo to, čo ma zasiahlo. Začala som sa nahlúplo usmievať a znovu som zavrela oči.
„Všetko sa vyrieši. Všetko.“
Toto uistenie bolo jediné, čím som si v tom momente bola istá. Aj keby som ja mala umrieť, dieťa muselo byť v poriadku.
A aj bude!
* * * * *
Prudko som sa strhla, div som nezletela zo stoličky, na ktorej som sedela v okamihu, keď mi hlava klesla na knihu na stole a zadriemala som. Zmätene som sa poobzerala okolo seba. Keď som zbadala dva páry od smiechu sa chvejúcich hnedých krídel, zabodla som podráždený pohľad na vysmiatu tvár milovaného druha.
„Raz ma z teba chytí infarkt!“ vytkla som mu.
S plesnutím som zavrela hrubú knihu, viazanú v čiernej koži.
„Keď už nie si na nič iné súci, tak mi aspoň povedz dobrú správu.“
Musela som uznať, že sa Fallion skutočne snažil zvážnieť. Nešlo mu to. V podstate som bola za to aj rada. Posledné týždne boli ťažké. Bolesť hlavy ma neopúšťala a stále viac ma chytala podráždenosť. Niekedy som celé dni nepovedala drahému nič iné, len ostré slová a výčitky. Nemala som chuť sa s nikým stretnúť a tak som celé dni trávila v službe kráľovstvu. Spať som chodievala len v takých prípadoch, keď som bola úplne vyčerpaná a nehrozilo, aby sa mi niečo snívalo.
Asi pred pätnástimi dňami ma miláčik skutočne prekvapil. Zaviedol ma na kraj Ivory a so žiarivým úsmevom a širokým mávnutím ruky ukázal na drobný domček, krčiaci sa pri múre. Naše bývanie. Jeho a moje. Radosťou som bola úplne bez seba. Až do večera. Nočná mora zničila každý pocit šťastia, ktorý vo mne bol. V sne som videla seba v pôrodných bolestiach. Pri nohách stála obria príšera, rohatý démon, čakajúci na to, kedy porodím, aby zožral mňa i moje dieťa. Prebudila som sa s hrozným výkrikom. Fallion sedel pri mne a tisol si ma k hrudi.
Rovnako i on sa trápil tým, čo nás postihlo. Jeho úsmev, ktorý mu teraz konečne zažiaril na príjemnej tvári, bol ako obklad na dušu. Nedokázal však zahnať moju podráždenosť.
„Je mi ľúto, drahá, ale v Karathskej knižnici som nenašiel po ničom ani zmienku. Správca mi ale odporučil, aby som skúsil zájsť do Alwarielu. Vďaka tomu, že som elf, ma tam pustia. A navyše sú tam spisy staré ako ...“
Zarazil sa a pokrčil ramenami.
„Jednoducho veľmi staré.“
Pousmial sa. Do očí sa mu pomaly vkradla únava a obavy. Oprel sa jednou rukou o stôl, preplnený všakovakými pergamenmi a knihami, a sklonil sa ku mne. Jeho pery boli mäkké, nechcelo sa mi od nich odtiahnuť. Zaliala ma horúčosť. Inu, nebyť nevrlej nálady, stiahla by som ho do spálne.
Odtiahla som sa a povzdychla si.
„Budeme sa tam musieť pozrieť. Už si pripadám, akoby nás len pinkali sem a tam. Najprv Jakob v Ivory, ten nás poslal do Dei-Anangovho chrámu. Tam nás poslali do magickej univerzity. Tí zase odporučili prezrieť karathskú knižnicu. Nakoniec nás vyháňajú do Alwarielu, kde ma možno do knižnice ani len nepustia. Som zvedavá, kam nás poženú odtiaľ!“
Menej sa ovládajúc, asi by som začala trieskať hlavou o stôl. Prečo mi hľadanie pripadalo ako vojnové ťaženie? Len sme putovali z miesta na miesto a nikde nič. Navrch som neznášala čítanie kníh! Pokiaľ neboli o vojnovej stratégii alebo o školách šermu, tak ma vôbec nezaujímali. Musela som sa nútiť, aby som ich vôbec otvorila.
Pošúchala som si čelo a prehrabla neposlušnú hrivu ohnivých vlasov. Zlomene som fľochla na Falliona, ktorý sa len o to viac uchechtol.
„Vidím, že tvoja ochota učiť sa nové veci je skutočne neoblomná. Musíš sa ale teraz šetriť, kráska,“ pozrel sa na mňa, akoby som bola malé dieťa.
Skoro som zaškrípala zubami.
Len aby som ti tie tvoje biele zúbky nevyrazila z provokačných úst.
„Preto sa ja, najväčší z najväčších, uponížim a postarám sa o túto neodkladnú banalitu.“
Bol rýchlejší ako ja a s mávnutím mocných krídel pohotovo uskočil, ceriac na mňa zuby v pobavenom úškrne.
Mať v ruke meč, tak by si sa toľko nesmial, kurča jedno!
„I ty utekaj kade ľahšie, ani sa mi na oči neukazuj, kým neprečítaš všetky knihy v Alwariely!“ zavrčala som na neho.
On len galantne vystrúhal poklonu a s odporúčaním sa ufujazdil do kuchyne.
„Urobím ti vajíčka na mäkko, ako ich máš rada,“ zakričal od vedľa.
Nedalo mi, než si teatrálne povzdychnúť, mávnuť rukou a zavolať mu naspäť.
„Postačí mi päť.“
* * * * *
Žena chvíľu pozerala na list pergamenu, akoby váhala, či pokračovať. S povzdychom položila pero na kraj stola a postavila sa. Jemné šaty zašušťali, keď pevným krokom odkráčala do vedľajšej miestnosti. Zamyslene prikráčala ku knihovničke uprostred pracovne. Končekmi prstov zľahka prešla po chrbtoch kníh v prostrednej polici. Prižmúrila oči, stisla pery a siahla za ne. Okamih niečo hľadala a potom stiahla ruku znovu k sebe. Držala v nej nejakú knihu viazanú v čiernej šupinatej koži. Otvorila ju a rýchlo prelistovala. Sama pre seba pokývala hlavou a odkráčala späť do spálne.
Listujúc ďalej, sadla si na stoličku. Knihu z čiernej kože položila nad denník. Chvíľu trvalo, než odtrhla pohľad od starých listov a opäť siahla po pere.
* * * * *
Toto je skrátený opis príbehu z knihy o starých elfských legendách:
Raz, za dávnych čias, keď ešte Lothian bol boh mladý, rovnako ako bol mladý svet náš, narodilo sa v meste elfích kráľov prekrásne dievčatko. Rodičia vznešení boli, i dcéra vládcov rovnako nádherou žiarila. Srdce plné dobroty a láskavosti mala, a čím staršia bola, tým rástli aj jej čnosti.
I dopočul sa o čarokrásnej princeznej mladý princ zo vzdialenej krajiny a rozhodol sa požiadati ju o jemnú ručku. Už od sluchu jeho srdce opustilo mu telo, priľnúc k hebkej tvári nádhernej elfskej devy.
Dlhá cesta bola, než oči jeho spočinuli na vysokých vežiach sídla vládcov. Nádherní boli ušľachtilí strážcovia panovníkov, nádherné boli kone v ich stajniach i nádherné bolo všetko, na čo len pohľad spočinul.
Princ ni na tie veci hľadel, bo myseľ jeho na jedinej veci spočívala. Krokmi rýchlymi razil cestu po chodbách zo zeleného mramoru, otváral dvere z temného ebenu, rezaného ako nič iné na svete, skvejúce sa krásou nadpozemskou. Nik zastaviti nedokázal ho, žiara planula mu z očí.
Nenašiel však to, po čo prišiel. V okrúhlej trónnej sieni, z ktorej krás až zrak prechádzal, sedeli kráľ a kráľovná, so vznešenými tvárami plnými smútku. Líca mali bledé, mokré od sĺz, strhaný výzor a zhrbené plecia.
„Kde ja nájsť môžem devu srdca môjho?“ zvolal princ mocným hlasom.
„Dcéry našej nieto viac.“ skormútený otec prehovoril tichým hlasom, matka skryla tvár v dlaniach.
„Nik nemôže zobrať mi ju, ni smrť!“ mladík vypol hruď, chránenú mocným pancierom.
„By radšej smrť zastihla ju,“ vzlykla kráľovná, „však ona do rúk zlovoľného mága dostala sa. On za ženu pojať ju chcel, však dcéra moja, dobroty plná, odmietla jeho ponuku, bo srdce mága čierne bolo, ako havranie perie.
„Kde nájsť môžem toho splodenca pekiel?!“
Kráľovi v očiach opäť žiara rozjasnila sa. I uveriac on, že nádej pre dcéru jeho milenú stále na svete jest, povedal princovi, ako dostať sa k veži temnej.
Mladík nelenil, na päte otočil sa a bez ohliadnutia sa vyšiel zo sídla vládcov elfov. Sadol na tátoša, bieleho ako mesiac na nočnej oblohe. Putoval dni, putoval noci. Nejedol, ani nepil, živý láskou svojou, ktorá pokrmom bola duši aj telu jeho.
Konečne dňa jedného zastal prudko pred vežou, z ktorej temnota sálala. Vytasil jagavý meč, ktorý zažiaril ako ranné zore a vrútil sa dnu. Mág šípil, že nebezpečenstvo je blízko, i posielal na princa kúzla démonov, čierne ako duša jeho samého. Mladík so smiechom a mečom kúzelným odrážal všetky útoky na neho vedené a poľahky ťal na revúceho elfa. Ten, cítiac blízkosť smrti, vypustil z úst svojich slová kliatby. Princ doťal a hlava uctievača zla skotúľala sa po zemi. Hneď nato sám padol s krikom. To démon dotkol sa ho, v zakliatí zviazaný s ním v puto pevnejšie, ako samotná hviezdna oceľ.
Princezná, vidiac skon vezniteľa svojho, pribehla k trpiacemu mladíkovi. V tom momente zahorelo jej srdce láskou k nemu a jeho odvahe. Chytila pery jeho do štíhlych bielych rúk a vtisla bosk na pery jeho. Kúzlo potlačené bolo tou večnou silou, nad ktorej nieto.
S pomocou duchov dobrých, dostal sa pár mladý späť k elfským vládcom. Srdce ich naplnilo sa radosťou z návratu dcéry milovanej, zároveň aj žiaľom nesmiernym z trápenia princa odvážneho. Celou zemou vznešených rozľahlo sa volanie po tom, kto dokáže pomôcť mu.
Mnoho liečiteľov prišlo, mnoho mudrcov rady svoje dávalo, ni však bol schopný dať ruku pomocnú. Až jedného dňa, keď už skoro nádej umrela, prišiel do paláca muž ľudský, sľúbiac rodine trpiacej pomoc ochotnú. Dlho hľadal, aká príčina kliatby jest a ako by možné bolo strhať putá pevné medzi princom a démonom. Nakoniec objavil, v čom spočíva zlo. I nakázal princovi strápenému, ale inak síl fyzických plnému, aké veci kúzelné doniesť mu musí, by rituál rozväzovací uskutočniť mohol.
Mladík s vervou novou pustil sa do hľadania. Démon v tele jeho prekaziť sa snažil úmysel jeho, no na slová jeho on nič nedal. Princ pol zeme prešiel, kým získal časti rituálu kúzelného a vrátil sa k milej svojej. Nádej zavládla v sídle vládcov a na rituál nachystalo sa všetko, ako dobrý mág kázal.
Tri dni a tri noci trvalo zaklínanie, kde mág vzýval moc Lothianovu, snažiac sa obmäkčiť srdce jeho dobré. Pri slovách posledných princ na kolená padol a s výkrikom mocným démon z tela jeho vyhnaný bol. Aké však prekvapenie bolo, keď on zakrúžil po miestnosti a s prudkosťou vtrhol do krásneho tela princeznino. Prenádherná tvár stratila ušľachtilosť svoju a maska zloby usadila sa na nej. I kruté slová výsmechu vyrinuli sa z tmavých pier. Démon smial sa na hlúposti princovej, ktorý pomýlil si wyrma veľkého s drakom mladým, i šupinu tvora nesprávneho priniesol.
A skôr, ako mladík by reagovať stihol, princezná otočila sa a vrhla sa z okna veže prevysokej. Výkrik ešte dlho vznášal sa nad kráľovstvom elfským. Princ na kolená padol, tvár zmáčanú slzami horkými. Rodičia kráľovskí zaplakali nad údelom ťažkým a matke milenej srdce puklo od žiaľu toľkého. Kráľ vidiac hrôzu hrôz, zbeleli mu vlasy a myseľ telo opustila, neschopná uniesť to všetko.
Princ, stratiac to, na čom na svete tomto jeho srdce spočívalo, preč odišiel. Ni obzrúc sa, ni prehovoriac, hľadel pred seba, odhodlaný vo večnosti hľadať milenú svoju.
Dodnes, ak srdce tvoje čisté je, dokážeš za nocí temných, s mesiacom skrytým, začuť klapot kopýt koňa bieleho, s jazdcom večne hľadajúcim.
Príbeh od: Jachyra a Czech_Luthor