BEZ HRANIC - náš online šuplík
Prekliata - Prológ
Sekce
Anketa
18.01.2012 [16:30], jachyra, Sci-fi a Fantasy, komentováno 2×, zobrazeno 232×
Prchká a energická, však osudom skúšaná, Kora Meynolds musí čeliť skúške, ktorú jej pridelil osud - kliatbe a posadnutiu mocným démonom, vysávajúcim život. Po jej boku stojí pevne jej verný druh Falliona, okrídlený haeltyr, ktorý verne stojí po jej boku a robí všetko, aby jej pomohol.
Prológ: To čo bolo a na čo sa zabudlo
Slnko už dávno zapadlo. Nad stromami vykukol mesiac, svojou jasnou, príjemnou žiarou zaplavujúc rovinatú krajinu. Vtáctvo pomaly utíchlo. Z trávy sa ozvalo cvrlikanie svrčkov. Sprvu len slabo, ale neodvratne prechádzajúc do hotového koncertu. Niekde v lese zahúkala sova, možno na zahájenie svojho nočného lovu. Stádo srniek, bystro sledujúc okolie, sa opatrne priblížilo k slamníku, postavenému neďaleko múra. Možno by aj zaň nakukli, ak by bol nižší a zvedavo si obzerali sivé múry starého, honosného šľachtického sídla. Možno by sa divili tomu ruchu, ktorý tam zrazu nastal a tichému šeptaniu vzrušeného služobníctva.
„Už je čas.”
„Počuli ste to? Počuli?”
„Áno, áno, počuli. Pani Meynolds už rodí.”
„Čo myslíte, že to bude? Chlapec? Dievča?”
Hlasy utíchnu. Ale len preto, aby dali priechod ostrému kriku novorodenca.
„Bohovia, to má hlasivky,” nadchýnala sa jedna zo slúžok, „To bude celé po pani. Ale čo to?”
Žena zarazene stíchla. I ostatní sa započúvali. Ako v duete sa k prvému kriku pridal i ďalší.
„Dvojičky,” vydýchol vyjavene čeľadník, „Bohovia požehnali tento dom.”
Medzitým sa v sídle otvorili veľké mahagónové dvere a z nich vyšli dve mladé slúžky s rozžiarenými tvárami.
„Pane,” prehovorila prvá a v hlase cítila úctu, „sú to krásne, zdravé dievčatká.”
Sklonila hlavu a podala novorodenca, celého zabaleného v prikrývkach, mohutnému mužovi. Jeho jasne zelené oči sa rozžiarili pýchou, ale i nehou, ktorá zjemnila inak tvrdé, prísne rysy.
„Moje deti,” šepol dojato a privinul si najprv jeden, potom i druhý uzlík, „budú z nich veľké bojovníčky za svoju rodnú zem.”
Hlboký hlas sa mu po prvý krát v živote zlomil.
* * * * *
„Anaria! Necháš toho?” zahulákala pestúnka a ako tigrica sa prirútila na nádvorie kamenného sídla. Jej bacuľatá postava budila skôr dojem gúľania sa a nie behu. Vrazila rovno do hlúčku detí, ktoré, ako ju zbadali, v momente zanechali povzbudzujúco pokriku a rozpŕchli sa do všetkých strán.
Dve bacuľaté, ale silné ruky zdrapli za golier obe bijúce sa deti, ale i tak chvíľku trvalo, než ich odtrhli od seba.
„Anaria! Nehanbíš sa?” zrúkla žena na dievča, ktorej jasne zelené oči iskrili nenávisťou.
Asi nikto by netypoval, že tak tenké, skôr kostnaté, dievča môže mať v sebe toľko sily.
„A ty, Nihru, to čo má byť? Zase si sa posmieval dcére pána domu? Koľko krát ti mám ešte hovoriť, že to nesmieš?” hučala pre zmenu otočená na chlapca, skoro o hlavu vyššieho od dievčaťa, ale podobne chudého.
Aj on škrípal zubami od hnevu.
„Madam?” ozval sa pestúnke za chrbtom tichý, jemný hlások, „Anaria je v tom nevinne, to on začal s posmievaním. Stále do nej útočil a vyprovokoval ju.”
Na ženu sa upreli jemné, veľké očká, z ktorých nevinnosť a úprimnosť priam sálala.
„Ale samozrejme, Diva. Ako vždy. Tento fagan útočí na tvoju sestričku a ona dokazuje, že si svoju česť vie obhájiť.”
Žena zmäkla a s láskou sa pozrela na presnú kópiu dievčatka, ktoré nazvala Anariou.
Pestúnka pohľadom prešla po uhladených, žltých šatočkách, jemnej zelenej mašli v tmavomedených vlasoch a čistej tváričke, žiariacej radosťou. Povzdychla si. Otočila tvár a už prísnejšie pozrela na druhé dievča, ktoré ešte stále držala za golier. To namosúrene opätovalo pohľad, a oprášilo si rukávy, ktoré sa jej zašpinili, ako sa váľala v zápale bitky s chlapcom po zemi.
„Už zase chodíš v chlapčenskom?” žena si znova povzdychla, „A pozri na seba, rovno ťa poslať do kúpeľa. Keby si sa aspoň raz chovala ako Diva.”
Dievča na odpoveď len niečo podráždene zavrčalo. Jej sestra spoza sukne spiklenecky žmurklo na bitkárku.
Nihru to ako vždy vzdal. Vedel, že nemalo zmysel sa obhajovať, keď boli tieto dve pokope.
* * * * *
Mladá žena sa zamyslene pozrela na pergamen, položený na stole pred ňou. Poťukávajúc brkom, našpúlila tmavé, plné pery. Jednou rukou si zamyslene vošla do vlasov, hrajúc sa s veľkými vlnami žiarivých, tmavomedených vlasov. Zdvihla pohľad a zadívala sa na malú zarámovanú maľbu, kde stála v plných plátoch, s mierne arogantným pohľadom, posmešne zdvihnutým kútikom pier a iskriacim pohľadom. Ale ak by sa človek lepšie zadíval, musel by uznať, že je nemožné, aby tá žena na maľbe bola tou, ktorá tu sedela v honosnej izbičke sídla Rádu tajomného umenia.
„Ach, sestrička moja zlatá, koľko je to už rokov, čo sme sa nevideli? Desať?” prihovorila sa maľbe, „Už tak dlho sme odtrhnuté z našej rodnej domoviny. Nebude to už ale dlho trvať a budeme opäť spolu.”
Diva prestala ťukať brkom o stôl a zadívala sa na pergamen, zvažujúc, čo by bolo správne napísať. Nakoniec sa rozhodla a ľahkými pohybmi pokračovala v úhľadnom, zdobenom písme.
Chvíľu sa ešte opakovalo striedanie klepkania, premýšľania a písania, keď konečne spokojne odložila brko bokom, posypala pergamen jemným pieskom a prebytok sfúkla.
„Drahá moja sestrička,” čítala nahlas, „Som neuveriteľne rada, že už i ty si skončila výcvik mysle a loajálnosti nášmu krásnemu Impériu. Dúfam, že pri tvojej tvrdohlavej hlávke to nebolo príliš dlhé a bolestivé a že si konečne pochopila, čo je pre nás i našu krajinu najdôležitejšie.
Rovnako si ma potešila, že ťa oficiálne prijali k Čiernym rytierom. Vždy som tvrdila, že sa Tajní pre teba nehodia. Neviem si predstaviť, ako by si sa dokázala túlať, skrytá nocou a sledovať nepriateľov a rozvracačov Impéria. Takto odstrániť buričov nie je tvoj štýl. Ty si priama, rázna. Niekto hnevá? Výzva, zrazenie hlavy a modlitba za jeho dušu.” zachichotala sa tej predstave.
„Čo však musím priznať je, že ma prekvapilo tvoje oznámenie svadby. Ty potvorka, ani si sa nepriznala, že nenávisť k Nihru sa zmenila na lásku. A ten termín, mesiac po ukončení výcviku? Teda, vy ste sa poponáhľali.”
Znova sa ticho zasmiala.
„Ale i ja sa mám s čím pochváliť. Predstav si, predčasne som urobila skúšky a dokonca ma prijali do Rádu tajomného umenia. Nie je to úžasné? Vždy som po tom túžila. Najlepší z najlepších. Tu ma dokážu naučiť všetko, skutočne úplne všetko o mojich schopnostiach. Aj keď pôvodne sa zmýlili a skoro ma kvôli môjmu vysokému sopránu poslali k Spevavým mágom, ale našťastie pochopili, že je to skutočne len obyčajný spev. Teda okrem účinkov, ktoré vyvoláva u mužov. Ale to je už o inom. V mojom živote ich je totiž tak veľa, že ak by som sa chcela o nich rozpísať, nestačil by mi ani celý zväzok pergamenu.
Ale veru, nemám nič iné nové. Naopak ty píš, zvestuj, ohováraj, klebeť, preháňaj.”
S úsmevom spokojne pokývala hlavou a dodala na spodok pergamenu podpis: S láskou tvoja sestrička Diva Meynolds.
* * * * *
„Človek by neveril, že je to už devätnásť rokov,” povzdychla si krehká žena v stredných rokoch a pohojdala malé dieťatko, „Ubehlo to ako voda. A uvidíš, tebe to rovnako ubehne. Užívaj si každú minútu s týmito pokladmi.”
Usmiala sa na mrnkajúce dievčatko v kolíske a jej malého bračeka, batoliaceho sa jej pri nohách. Až potom otočila tvár k žene, ležiacej na posteli.
„Dieťa moje,” znova prehovorila staršia žena, „Mala by si sa viac šetriť. Druhý pôrod si mala skutočne ťažký a k tomu tak skoro po tom prvom. Mali ste aspoň trochu počkať. Teraz potrebuješ nabrať veľa síl. Si sama na nich, na to nezabúdaj.”
Anaria sa len unaveno usmiala.
„Nehnevaj sa, mamička moja. Odkedy povolali Nihru do vojny, nemôžem poriadne spávať. Eraziani sú silní nepriatelia a zdatní bojovníci. Čo ak sa mu niečo stane? Mala by som mu teraz v boji stáť po boku a nie sa tu vyvaľovať.”
Nespokojne sa zavrtela, ale hneď zaochkala bolesťou a dlaň si priložila na podbruško.
„Dávaj si pozor, dcérka,” pokarhala ju matka, „neprepínaj sa, lebo si ešte väčšie ťažkosti privodíš.”
Ich rozhovor prerušilo tiché klopkanie.
„Vojdite,” povedala slabým hlasom Anaria.
Dvere sa váhavo otvorili a dnu vošla pobledlá mladá slúžka.
„Dobrý deň, pani,” prehovorila tichým piskľavým hláskom, „Prišiel posol a má pre vás list.”
„Daj mi ho.”
Mladá žena pookriala a dychtivo vytrhla list zo slúžkiných rúk, hneď ako sa k nej priblížila. Tá sa len uklonila a ticho vytratila.
Anaria prelomila pečať a prebehla riadky pohľadom. Jej tvár smrteľne zbledla a z úst sa vydral zúfalý výkrik.
* * * * *
„Počuli ste to?” prehovorila jedna zo slúžok v sídle Meynoldsovcov, známa svojou klebetnosťou.
„Na tento dom sa zosypala kliatba bohov. Najprv pán Nihru padol v boji a teraz, ani nie rok nato, unesú našej drahej pani jej krásne deťúrence,” vysypala zo seba a zhlboka sa nadýchla.
„Čože?” zhrozila sa druhá slúžka a temer jej vypadla z rúk tácka s jedlom.
„Nech ma Zeir skolí, ak klamem!” zaprisahávala sa prvá žena, “Tak je. Vraj išla len niekde na nákupy, konečne aspoň trochu spamätaná zo smrti jej milovaného manžela. A keď sa vrátila, tak našla izbičku celú rozhádzanú a deti nikde. A na zemi pestúnku s …” nedohovorila, ale významne si prešla prstom po krku z jednej strany na druhú.
„A pani Anaria?” spýtala sa iná slúžka so zatajeným dychom.
„Tak tá len smrteľne zbledla, ako keď sa dopočula o smrti manžela a bez slova išla do zbrojnice, kde nebola už pekných pár rokov. Vraj ani fň nepovedala, len si pripla pláty, opásala sa mečom, na plece hodila štít a vyrazila na tom svojom pekelnom žrebcovi niekde preč.”
„To je nešťastie. To je nešťastie,” zafňukala najmladšia zo žien a zopla ruky. “Ale určite ich nájde. Ak to niekto dokáže, tak ona.”
„No dúfajme, veď obe tie dietky, aj Manve aj Sharee, to boli takí anjelíkovia zlatí.”
„No neviem, neviem,” krútila hlavou klebetnica, „Ono je to už niekoľko dní, stalo sa to tesne, jak ste odišli po zásoby do mesta.”
Ich rozhovor pretrhol paholok, starajúci sa o kone. Tvár bledá, že by sa krvi nedorezal.
„Pani sa vrátila,” vydýchol, „Aj s deťmi. Ale mŕtvymi.”
Malú miestnosť naplnilo trieštenie sa porcelánového riadu, ktorý vypadol spolu s táckou klebetnici z rúk. Nik sa neodvážil ani slovo prehovoriť, ako keby mlčanie, ktoré zavládlo, mohlo niečo zmeniť.
* * * * *
Temnou ulicou, dláždenou mačacími hlavami sa ozýval klapot kopýt. Postava, zahalená v tmavom plášti, sa v sedle nakláňala mierne dopredu, ako keby spala. Čierny žrebec, ktorý ju niesol, ledva prekladal nohu pred nohu. Zdalo sa, akoby sa mal čo chvíľa zrútiť vyčerpanosťou.
Päť metrov za koňom sa pohol tieň, v slabom svite mesiaca sa blysli dve čepele.
„Peniaze, alebo život!” sykol niekto tichým, výhražným hlasom.
Kôň sa zastavil a postava na ňom mierne otočila hlavu. Tvár jej skrývala kapucňa, len pery sa skrivili do pohŕdavého úsmevu.
„Peniaze ti nedám. Ale tvoj život si vezmem,” ozval sa chladný hlas, bez štipky emócie. Zdvihla sa ruka a pomaly stiahla kapucňu dozadu. Zaleskli sa temne medené vlasy a ešte viac jasný pohľad očí, z ktorých sálalo nazelenalé svetlo – nikdy hádam ľudské oči nepripomínali vlčie tak, ako práve tieto.
Muž, držiaci dlhé dýky, sa zachvel a zhrozene vytreštil oči na ženu.
„Kora,” hlesol.
Možno by aj viac povedal, keby ho neprerušila mdloba, ako mu žena tresla hlavicou meča do hlavy. Muž sa bez hláska zviezol na zem.
„Kora?” zamrmlala si pre seba žena prázdnym hlasom „Posol smrti? Posol Helgarona? Hmm. Výstižné meno. Viac sa ku mne hodí ako Anaria – tancujúca s mečom.”
Uchechtla sa a zoskočila z koňa. Zdrapla omdletého muža a ľahko ho prehodila pred sedlo. Jednu nohu vložila do strmeňov a pomaly, nenáhlivo, prehodila tú druhú cez žrebcov chrbát.
„Ale teraz začína tá zaujímavejšia časť. Čo myslíš, ako dlho ho bude treba mučiť, kým prezradí svojich komplicov?”
Kôň len pohodil hlavou, vyceril zuby a zrazu plný síl sa pustil klusom ďalej.
* * * * *
Muž sa bez sily zviezol po strome na zem a v snahe obrániť si i tak už dobitú tvár, načiahol pre seba ruky.
„Poviem, poviem, všetko poviem. Prisahám len čistú pravdu.”
Anaria – Kora si pokojne pohladila boľavé hánky. Toto gesto len popohnalo muža hovoriť.
„Ono vaše deti nemali umrieť. To ten zmätok. Bola to nešťastná náhoda. Impérium malo s nimi veľké plány. Mali z nich byť najväčší strážcovia práva. Rovnako i s vami malo plány. Boli ste ale príliš zaujatá rodinou, tak muselo zasiahnuť. Aby ste boli oddané len jemu. Len zvrchovanému vládcovi. Prisahám, takto to malo byť. Prosím, nechajte ma žiť. Prosím … nie … NIE… NIEEEE.”
Ešte dlho potom sa mýtinou ozýval zúfalý rev. Kora si s chladnou nenávisťou v očiach vzala handru a poutierala zo zbroje krv a zvyšky vnútorností.
„Impérium? Už nikdy. Vrah je to a nie pravda a právo,” sykla a otočila sa chrbtom k mŕtvole, ktorú by ťažko niekto mohol považovať za človeka.
Zamyslene sa pozrela na žiarivé svetlo, ktoré vychádzalo z podivnej sklenenej gule na zemi.
„Dosť bolo klamstiev! Ale pomsta bude moja!” podišla ku guli a dotkla sa jej. Rovnako, ako to urobila predtým, aby sa dostala tu. Nič sa nestalo.
Kora to ešte pár krát zopakovala, než si uvedomila krutú skutočnosť – nie len, že nepoznala miestne lesy, ale ani len nemala potuchy, ako sa dostať späť do rodnej krajiny.
„Tak sa zdá, že pomsta bude musieť počkať,” povzdychla si a poslala mávnutím ku guli posledné zbohom.
Podišla k pohodenému batohu a napchala doň všetko užitočné, čo sa jej mohlo zísť pri púti neznámou krajinou. Veľký čierny žrebec len podráždene zahrabal kopytom, keď mu upravovala sedlové brašny. S tichým vrznutím kože, ale hlasným rachotom zbroje, vysadla do sedla. Predtým, ako vošla do lesa, sa pozastavila pri zohavenej mŕtvole.
„Svoje zlé skutky si si v tomto živote odpykal. Nech ťa v tom druhom už trest za ne nekvári,” šepla, urobila znak svojho boha a popohnala žrebca.
Bez obzretia.
* * * * *
Žena sa pokúsila otvoriť oči a sykla bolesťou. Nechápavo sa zakaleným zrakom poobzerala okolo seba. Celým telom jej prechádzala pálčivá bolesť, pery mala rozrazené a jedno viečko nemohla ani pootvoriť. Chvíľu ešte ležala na zemi, podvedome si držiac ranu na boku. Kým bola v bezvedomí, krv jej zaschla a prilepila dlaň k rane. Natočila hlavu nabok a prázdnym pohľadom sa pozrela na mŕtvoly nejakých mužov, podľa oblečenia najskôr banditov. So zastonaním sa začala zviechať zo zeme. Po niekoľkých márnych pokusoch sa jej to s vypätím všetkých síl podarilo. Pomaly si odlepila ruku od rany, z ktorej v momente začal vytekať tenký prúd krvi. Ani nevedela, ako na seba natiahla dlhú košeľu. S podlamujúcimi kolenami sa vydala jediným smerom, ktorý ju priam magicky priťahoval. Smerom, kde sa nad stromami týčila vežička nejakej dedinky. Všetko okolo nej sa krútilo a v očiach hučalo. Možno aj práve preto si nevšimla klapot kopýt a tiché fŕkanie, ktoré ju nasledovalo.
„Kora... moje meno je Kora Meynolds,” šepla ticho.
Tieto slová boli jediné, na čo si spomínala.
* * * * *
Na mýtine sa zaiskrilo, vzduch sa zavlnil a s praskaním roztrhol. Zo vzniknuvšej diery vystúpila štíhla postava a pohľadom jasných, zelených očí sa poobzerala okolo seba.
„Anar še gra kree,” zamrmlala, spojila dlane a ako ich od seba odtiahla, prstami vytvorila podivný obrazec.
Na zemi sa zjavili svetielka, ktoré sa pomaly roztiahli do jasných stôp. Žena sa spokojne pousmiala. Kapucňu si stiahla ešte hlbšie do tváre, pevne chytila mahagónovú palicu, posiatu jemnou rezbou a vykročila do tmy lesa. Jej mäkké čižmy zanechávali sotva viditeľné stopy vo vysokej tráve.
„Nájdem ťa, sestrička moja,” povedala ticho, akoby pre seba. „Pri bohoch prisahám, že ťa nájdem, Anaria moja drahá. Ako že sa volám Diva Meynolds.”
Príbeh od: Jachyra a Czech_Luthor
Přidat komentář
Komentáře
1
1) Twilly (19.01.2012 09:32)
Tak teda tomu ja hovorím entreé 
... večná škoda, že som v práci, ale máš ma 
. Milujem, ak slová dávajú zmysel a ty evidentne vieš, čo robíš, ak píšeš Len tak ďalej!
2) jachyra (20.01.2012 08:57)