Výhra i bláznovstvo - 4. Kapitola | | BEZ HRANIC

Sekce

Další odkazy

Facebook

Anketa

02.01.2012 [22:30], kikus125, ze série Výhra i bláznovstvo, komentováno 2×, zobrazeno 113×

4. Náhody neexistujú. Sú len veci, ktoré sa mali stať a stali sa. Ty si ich urobil, tak si sa v danom momente rozhodol a raz za ne budeš niesť následky.

Každé ráno by mohlo byť takéto. Kvôli trom veciam. Prvá bola to, že som mala dobrý pocit. Nebola som teraz ja tá, ktorá sa zobudí s poriadnou bolesťou hlavy. Po druhé, neboleli ma nohy, čo som pokladala za veľké plus, keďže som mala obuté vysoké štekle. A tá tretia bola, že som sa pozoznamovala s ľuďmi, ktorí chodia do školy, kde aj ja.
Otvorila som oči a stále som premýšľala ako bolo včera dobre. Takéto by mohli byť každá víkendy, čo tu strávim.
Odhodila som zo seba paplón a pozrela som sa z okna. Bolo krásne slnečné ráno a ešte stále som cítila na prstoch piesok, ktorý sa mi dostával pomedzi prsty, keď som bola na pláži, áno na tej krásnej pláži, s Peterom. Keď som si na neho spomenula, zachvel sa mi žalúdok a usmiala som sa. Pripomínala som si ten jeho úsmev, ktorý mu zdobil tvár a mne sa kvôli nemu podlamovali kolená. To ako ma zobral na tú pláž, bol jeden z najkrajších okamihov v mojom živote. Nie preto, lebo tam bol on. Ale preto, lebo som vždy po tom túžila.
Vstala som z postele, trochu sa mi zatočila hlava z náhleho postavenia, a odpochodovala som do kúpeľne, aby som zistila, ako to vyzerá s mojou tvárou.
Pozrela som sa do zrkadla a to dievča v ňom sa na mňa usmiala. Už mi asi prehrabáva. Vyzliekla som sa a vošla som do sprchy. Keď mi teplá voda stekala po tele, cítila som náhle uvoľnenie samej seba. Všetok stres zo mňa zmizol v tom okamihu.
Vyliezla som z nej asi po 15 minútach. Jane a Mike budú mať asi o dosť väčší účet za vodu.
Obliekla som si spodné prádlo a dlhé tričko, ktoré som vytiahla zo šatníka a ktoré určite nebolo moje.
Prilepila som ucho k Ryanovým dverám a počúvala som. Nič som nepočula. Asi už dole. Schádzala som schodmi do kuchyne a zrazu sa z tadiaľ ozval strašný rachot. Rýchlo som zbehla dolu a v kuchyni som si všimla, že tam stojí Jane a umýva riad. Na zemi boli porozbíjané črepy z nejakého taniera, ktorý jej zrejme vypadol.
Bola som bosá, takže mi nebolo všetko jedno.
„Dobré ráno,“ ozvala som sa a pokúšala som sa vyhnúť črepom pri ceste ku stoličke, kde by som sa pohodlne usadila a zdvihla nohy.
„Ahoj. Počula som ťa schádzať dolu schodmi. Vyšmykol sa mi tanier z ruky, preto ten rámus,“ vysvetlila mi. Len som prikývla, čo nemohla vidieť, keďže mi bola otočená chrbtom.
„Kde je Ryan?“ spýtala som sa namiesto toho.
„Išiel von s kamarátom. Peterom. Hovoril, že ťa pozná.“ Nechala riady tak a pozrela sa na mňa.
Že ma pozná. Usmiala som sa a Jane si to asi všimla, lebo sa opýtala: „Ako dobre sa poznáte?“
„Včera sme sa zoznámili. Prišiel ma aj odprevadiť domov,“ pokrčila som ramenami a pozerala som sa von z okna.
„Je to milý chlapec, všakže.“
„Dúfam, že teraz nemáš v úmysle ma s ním dávať dokopy? Lebo to by som ti to musela hneď vyhovoriť.“
„Nie, vy sa dáte dokopy aj sami.“ Prekvapene som na ňu pozrela a tak dodala: „Myslím si, že ste dosť starí na to, aby ste si svoje vzťahy riešili sami. Je to len na vás. Nič som tým nemyslela,“ pousmiala sa, ako sa vraví popod fúzy, a začala sa venovať črepom, ktoré ešte stále ležali na zemi bez toho, aby sa ich niekto dotkol.
„Už sme tu,“ ozvalo sa z chodby. Počula som hlasy, ktoré sa k nám blížili a mne srdce vynechalo jeden úder. Som ako nejaká pubertiačka. Ale veď ja som pubertiačka. To ma, hádam, ospravedlňuje.
„Ahoj, Kris. Už si hore? Nejako skoro oproti včerajšku,“ uškrnul sa, ako vchádzal do kuchyne a za sebou vliekol Petera.
Usmiali sme sa na seba. Jane na nás skúmavo pozerala a hneď, ako si všimla, že sa na ňu pozerám, odvrátila pohľad. Usmievala sa.
„Dnes som nebola taká vyčerpaná. A ty sa lepšíš. Včera tu boli traja chalani, ktorí ma očumovali a teraz je tu len jeden. A aj toho poznám. Okrem toho, dobré ráno.“ Postavila som, lebo som si všimla, že Jane všetky črepy bezpečne vyhodila do koša. Postavila som sa pred chladničku a na svojom chrbte som cítila ich pohľady.
Vybrala som z nej mlieko a naliala som si ho do misky. V skrinkách som pohľadala cereálie.
Nedočiahla som na ne, hoci som sa pokúšala na ne dočiahnuť pomocou skokov. Márne.

Zozadu som cítila ako ma niekto objal a posunul nabok, aby dočiahol tú škatuľu. Pozrela som sa na ten výjav, ktorý ma odstrčil do mojich pokusov získať jedenie na dnešné ráno.
Peter sa na mňa usmial a podal mi ju.
Otočila som sa na barový stôl, kde som mala položenú misku. Nasypala som si do nej cereálie. Medzitým som si stihla všimnúť, že v kuchyni už nikto nie je. Len my dvaja. Ja tú Jane zabijem.
„Ty si neprosíš?“ opýtala som sa ho. Len pokrútil hlavou a ja som pokrčila plecami a sadla som si. Sadol si vedľa mňa. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Nahlas sa zasmial.
Otočila som sa na neho.
„Som hladná. Dlho som nič nejedla,“ povedala som mu a nabrala som si na lyžicu. „Fakt nechceš?“
„Nie, ďakujem. Nevyzerá to bohvieako prívetivo v tomto stave. Ja ich mám radšej osamote.“
„Ale no tak, daj si.“ Strčila som mu lyžicu pred ústa. Pozrel sa na mňa. Zdvihla som obočie. Potriasol hlavou a ochutnal.
„No čo? Je to také strašné ako si si myslel?“ spýtala som sa ho. Nevyzeral, že by mu to nechutilo.
„Vlastne, je to dobré. Fakt dobré. Asi poviem mame nech to kupuje,“ skonštatoval.
„Ani to nebolelo. Môžem ti prichystať misku?“
„Nie som hladný. To som len kvôli tebe ochutnal.“ Ukázal na misku.
„Pekné od teba. Fakt si nedáš?“ Pokrútil hlavou. Jedli sme mlčky. Teda, ja som jedla a on sa na mňa pozeral. Nevadilo mi to.
„Neodpísala si na smsku,“ povedal mi a ja som sa skoro zadrhla cereáliami. Pobúchal ma po chrbte. „Si v poriadku?“
„Áno, len som chcela rýchlo odpovedať. Nie, neodpísala som.“
„To viem. Pýtam sa ťa prečo.“
„Nebol čas. Ľahla som si do postele a chcela ti napísať, lenže únava ma zmohla.“ Bola o pravda. Aspoň čiastočná. Naozaj som si ľahla do postele a zaspala. Lenže predtým som premýšľala nad tým, čo mu mám napísať, až ma to zmohlo.
„Aha.“ Pozrel sa von z okna. „Podnikneme dneska niečo?“ opýtal sa ma.
„Máš nejaký nápad?“
„Mám. Keďže je len pol deviatej, rozmýšľal som, či by sme si nešli niekam zabehať. Ak teda súhlasíš,“ pozrel sa na mňa.
„Skvelý nápad. Už som dlho nebehala. Naposledy...“ premýšľala som, „predtým ako som sem prišla.“
„Ty si behávala?“ Ostal zarazený. Prečo každého prekvapí, keď poviem, že behávam.
„Áno. Musela som sa udržiavať v kondícii,“ vysvetlila som mu.
„Na to, aby si vydržala na diskotékach?“ zasmial sa a ja som ho capla po ruke.
„Aj to by síce mohol byť jeden z dôvodov, ale nie. Musela som mať dobrú kondičku, aby som zvládala tréningy.“
„Ty niečo hrávaš.“ Len som prikývla. „A čo také?“
„Hádaj. Som zvedavá či tipneš.“
„Čo ja viem... plávanie?“ pokrútila som hlavou. „Beh?“ Zasa nie. „Volejbal?“
„Aj,“ prikývla som, jedno má.
„Ešte niečo?“ Len som prikývla a on premýšľal. „Futbal?“
„S kamarátmi. Ale potom ma to omrzelo, lebo žiadna baba nechcela hrávať. Asi polroka som hrávala len s chalanmi. Sama. Vyrovnala som sa im. Ale potom som to pustila. Vyrástla som.“ Prekvapene na mňa pozrel. „No čo? Bola som tak trochu chlapec. Hádaj ďalej.“
Potriasol hlavou, aby sa dostal z tranzu, v ktorom sa ocitol. „Hokej?“
„Nie. Len korčuľovanie na ľade,“ usmiala som sa na neho.
„Aký šport ešte je?“ spýtal sa sám seba.
„Tenis ti nenapadá?“ Pozrela som sa spýtavo na neho.
„Tak to už nie. Na to fakt nevyzeráš. Volejbal, pohoda. Ale tenis?“ pokrčila som ramenami a postavila som sa, keďže som konečne dojedla. Umyla som misku aj s lyžicou a opäť som sa pozrela na Petera. „Čo sa tak pozeráš?“
„Hľadám nejaký náznak toho, že by si hrávala tenis. Nevypadáš ako tenistka,“ skonštatoval.
„Nevyzerám ako Serena Williamsová, to mi je jasné,“ povedala som mu.
„Tak to teda nie. Ale vieš,“ rozhadzoval rukami, ako sa mi to pokúšal vysvetliť.
„Neriešme to. Ideme si teda zabehať?“ spýtala som sa ho.
„Môžeme. Ale nepredpokladám, že chceš ísť v tomto.“ Prezrel si ma od hlavy po päty a ja som cítila, ako mi červeň stúpla do líc.
„Nie, nechcem. Idem sa prezliecť, hneď som tu.“

Behali sme popri pláži. Hemžilo sa to tam ľuďmi, ktorí sa prišli osviežiť. Bolo asi 35°C.
Mohli sme prebehnúť asi tak 3 kilometre. Stále som vládala. Počas behu sme sa nerozprávali. Nebolo to potrebné a okrem toho, potom by sme nevládali s dychom.
Prestala som bežať a pozrela som sa na oceán. Bolo fakt krásne.
„Veľmi sa ti páči ten oceán, čo?“ Otočila som sa a videla som Petera, ako sa pozerá na oceán takisto ako aj ja.
„Je nádherný,“ uznala som. Inak to ani nešlo.
„Ako je tam, na Slovensku?“ opýtal sa ma.
„Pekne. Nie tak ako tu, ale je to tam pekné. A, pozor, sú tam aj hory, kde chodievame na dovolenky alebo sa len lyžovať,“ opísala som mu.
„Takže ty sa vieš aj lyžovať?“
Zasmiala som sa: „Áno, viem.“
„Pekne,“ povedal.
„Poďme sa spoznať,“ povedala som mu.
Nechápavo na mňa pozrel.
„Myslím tak, že si položíme základné otázky.“
Stále na mňa nechápavo pozeral.
„Začnem. Takže... Tvoj obľúbený seriál?“ spýtala som sa. Pochopil.
„Teória veľkého tresku, Simpsonovci.“
„Puberťáci, Teória veľkého tresku, Upírske denníky.“
„Americký alebo Anglický Puberťáci?“
„Anglický,“ zasmiala som sa. „Ty to nebodaj pozeráš?“
„Pozeral som. Už ma to nejako nechytá,“ pokrčil ramenami.
„Ja som len na druhej sérii, lebo len teraz som o tom počula.“
„Ja som skončil pri druhej sérii pri prvej časti. Boli mi ľúto Tonyho.“
„Dobre. Radšej sa nebdueme takto spoznávať, lebo to budeme dlho rozoberať. Už nejdeme behať, všakže?“ spýtala som sa.
„Nie, už nám stačilo. Ideme domov?“
„Môžeme,“ odpovedala som mu a vybrali sme sa po chodníku, ktorý bol lemovaný pieskom z pláže.
Išli sme mlčky. Ja som sa obzerala okolo a Peter spolu so mnou. Baby tu chodili v plavkách všade. Chalani sa za nimi len obzerali. Usmievala som sa nad tým, ako sa okolo nás hemžili ľudia a každý na nás pozeral.
„Prečo sa tak pozerajú?“ spýtala som petera, keď mi to už začalo byť nepríjemné.
„Spýtaj sa ich, lebo ani ja neviem,“ mykol ramenami, že mu to je fakt jedno.

Cesta domov prebehla rýchlo. Asi preto, lebo to už nebolo tak ďaleko.
opäť ma odprevadil až pred dvere.
Otočila som sa na neho.
„Nejdeš dnu?“ spýtala som sa.
„Musím ísť domov. Ale večer sa vidíme na párty, nie?“ opýtal sa ma.
Nechápavo som na neho pozrela. Aká párty?
„Párty?“ nechápala som.
„Ryan ti to asi ešte nestihol povedať. Dnes je párty na oslavu konca prázdnin. Na pláži. Prídeš?“ spýtal sa nakoniec.
„Jasné. Čakaj ma tam, jo?“ zdvihla som k nemu pohľad a zahľadela som sa mu do očí.
„Dobre. Idem už. Ahoj,“ pozdravil sa mi a odišiel.
Mala by som už zavolať domov, pomyslela som si, keď som za sebou zatvárala dvere. Vošla som do kuchyne. Stál tam Ryan a s niekým telefonoval. Keď ma zbadal, len mi mykol hlavou na pozdrav a odišiel.
Pokrčila som plecami a napustila som si do pohára vodu. Asi o päť minút vošiel do kuchyne Ryan, ktorý ma našiel stáť pri kuchynskej linke. Len som ta stála a premýšľala o tom, čo sa vlastne deje.
„Tak ideš dnes na tú párty?“ spýtal sa ma ako keby len tak mimochodom.
„Hej. Kedy ideme?“ opýtala som sa ho a vymazala som si z mysle ten jeho tón, ktorý použil.
„O 9 pôjdeme z domu. Nie je to tak ďaleko. Nezabudni, o 9. Idem.“ zamával mi na pozdrav a vyšiel z kuchyne. Potom som počula len zabuchnutie dverí.
Potriasla som hlavou a vyšla som hore schodmi do izby. Je 12 hodín. U nás je asi tak 6 hodín ráno. Možno niekto bude hore.
Keď som si niečo zaumienil, tak som o vždy aj spravila. Tak aj teraz. Síce bolo u nás len 6 ráno, ale ja som predsa len dúfala, že ma niekto zodvihne.
Zobrala som notebook a klepotala som po ňom nechtami, kým sa zapol.
Najskôr som išla na facebook. Nikto ebol prihlásený. Veď kto by aj bol o 6 ráno.
Novinky neudávali nič zaujímavé. Len pár ľudí sa dalo dokopy. To som označila akože sa mi to páči. Išla som myšou stále dolu. Vytreštila som oči na obrazovku. Peťo bol vo vzťahu s nejakou babou. Nemo som pozerala na obrazovku a premýšľala som nad tým, prečo vlastne existuje ten facebook, keď poväčšine sa tam dozvieš len také informácie, ktoré by si fakt radšej ani nevedel. Stále som len nemo pozerala na obrazovku a čítala si ten príspevok stále dokola. Dala som zobraziť komentáre. Samé gratulácie. Slzy sa chceli dostať na povrch, ale ja som im to prísne zakázala. Klikla som si na profil tej baby, s ktorou je vo vzťahu. Blondína. Pekná. Dosť pekná. Volala sa Nikola. Poznala som ju. Tak matne. Bola len na nejakej diskotéke a Peťo ma s ňou zoznamoval. Tuším povedal aj to, že to je jeho bývala či čo.
Vypla som celý facebook, kašľala som na to, že mi niekto práve napísal. Zapla som si Skype. Snažila som sa volať Kike, Miši, skoro každému koho som mala v kontaktoch. Nikto tam nebol. Akurát, keď niekoho potrebujem.
Opäť som sa pozrela na facebook, aby som zistila kto mi napísal.
Spolužiak, že ako sa mám. Odpísala som, že dobre a odhlásila som sa. Nemala som na nič náladu. Vypla som celý počítač a položil som ho.
Dobre, nepoložila som ho, ale hodila som ho s takou silou, aby sa nemohol rozbiť, ale aj aby sa mi uľavilo.
Mala som všetkého plné zuby.

Motala som sa len tak po meste. Ani som netušila, kde sa nachádzam. Chcela som vypadnúť, lebo som mala pocit, že tie steny ma tlačia a chcú ma udusiť.
Vyzerala som asi čudne, prečo inak by sa ľudia na mňa tak pozerali?
Vo výklade som sa na seba pozrela. Mala som na sebe krátke nohavice a tričko bez ramienok. Je načase niečo so sebou robiť, pomyslela som si a prehrabla som si vlasy a išla som po chodníku. Okolo mňa sa míňalo množstvo ľudí, ktorí buď išli z práce, alebo sa len tak potulovali ako aj ja.
Pred sebou som videla stánok so zmrzlinou. Dostala som na ňu hroznú chuť. Hľadala som po vreckách nejaké drobné pár som našla. Chvalabohu, neboli to eurá. Podišla som k tomu stánku a čakala som v rade. Zmrzlinu predával nejaký mladý chlan, ktorý bol, pravdepodobne, len brigádnik. Usmiala som sa. Bolo milé ako sa snažil vyhovieť dieťaťu, ktoré nevedelo, akú zmrzlinu si vybrať.
Keď som sa konečne dostala na rad, ten chlapec na mňa pozeral, že si ani nevšimol, že som si už nejakú zmrzlinu vypýtala.
Zasmiala som sa: „Vanilkovú?“
Prestal sa na mňa pozerať. „Nevidel som ťa tu ešte,“ skonštatoval, kým sa pokúšal dať mi na kornútik jeden kopček zmrzliny.
„Som tu nová. Prišla som len pred pár dňami.“ Uprel na mňa modré oči a usmial sa.
„Príď dnes na jednu párty na pláži. Koncoprázdinová,“ pozval ma.
„Mám v pláne tam ísť. Stretneme sa tam. Ahoj.“ Zobrala som si zmrzlinu a chcela som zaplatiť. Pokrútil hlavou, tak som sa ešte viac usmiala. „Inak ja som Kristina.“
„Ja Max,“ zakričal. Niekto naňho zakričal, že má robiť svoju prácu a nerozptyľovať sa.
Kráčala som po chodníku. Nejakým zázrakom som sa dostala na to miesto, kde som bola ráno s Peterom. Pri jeho mene som sa zarazila. Ako je možné, že som si to až teraz uvedomila? Tie mená. Preskočila som zábradlie, ktoré oddeľovalo pláž a chodník. Sadla som si na piesok a premýšľala. Už som nemohla vydržať ten nával emócií, tak som sa rozplakala.

Po ceste domov ma napadli slová jednej pesničky, ktorú som milovala.

Žijem pre každý deň, žijem pre rodinu, ktorú milujem
a nevymením za inú, kvôli vám som tu.
Doma ma čaká to, čo pre mňa veľa znamená,
čo som tam nechal v piatok rodina a priatelia, kvôli vám som tu.

Keď som sa nad tým tak zamyslela, tie slová boli ako o mne. Možno preto ma napadli.
Milujem svoju rodinu a žijem hlavne kvôli nim. Nechala som ich tam, zhodou okolností v piatok.
Ani som netušila ako, ale dostala som sa domov. Domov. Čudné, že to používam na dom, v ktorom som 3 dni aj s cestou.
Otvorila som vchodové dvere. Zamierila som do svojej izby, ale počula som z obývačky dievčenský smiech. Išla som sa tam pozrieť.
Ryan ležal na nejakej babe. Nevšimli si, že som tam. Veselo sa bozkávali a Ryan šmátral rukou pod jej tričkom. Zakašľala som.
Rýchlo sa od seba odtrhli a posadili sa. Obaja upreli na mňa zrak.
„Prepáčte,“ ospravedlnila som a skoro som vybuchla do smiechu.
„Kris, toto je Angela. Zoznámili sme sa včera na tej párty,“ vysvetlil mi.
Ten je nejaká rýchly. Len včera sa zoznámili a už tu robia techtle-mechtle.
„Teší ma. Ja vás teda nechám osamote. Rada som ťa spoznala, Angela. Ahojte,“ pozdravila som sa im a behom som vyšla po schodoch. Začula som len ako sa ho Angela pýta či to som ja tá, po ktorej včera slintali všetci chalani. Nahlas som sa zasmiala a vbehla som do svojej izby.

Hodila som sa na posteľ a snažila sa nájsť notebook, ktorý sa mi nejako stratil, keď som ho hádzala. Našla som ho pod perinou.
Prihlásila som sa na Skype. Pokúšala som sa zavolať niekomu. Mamina bola prihlásená. Zavolala som jej.
Volali sme spolu aspoň polhodinu. Volala by so mnou aj dlhšie, ale ospravedlnila som sa, že už nemám čas. Poslala mi stovky pús a odhlásila sa.
Opäť som sa pokúsila zavolať Kike.
Aj tá mi to zdvihla. Konečne.
„Chvalabohu, si mi to zdvihla,“ povedala som jej, keď si nasadila slúchadlá.
„Aj tebe dobré ráno prajem,“ usmiala sa otrávene.
„U mňa sú 3 hodiny poobede a ja ťa vidím, tak sa netvár,“ pohrozila som jej.
„Prepáč. Už si videla toho tvojho brata.“ Pri slove brat, ukázala rukami úvodzovky.
Zasmiala som sa. „Áno, videla som ho. Dokonca sme boli spolu na jednej párty.“
„Ale čo. A ako vyzerá?“ nedočkavo sa spýtala.
„Modré oči, čierne vlasy. Pekný. Raz vás predstavím. Momentálne nemá čas. Podrobnejšie sa zoznamuje so svojou novou známou, ktorú stretol včera.“
„Už som si o ňom urobila svoj obraz, ale predstaviť nás môžeš,“ pokrčila ramenami. Mne je jasné, že jej by nevadilo to zoznámenie. „A koho si ešte spoznala?“
„Chlapca s krásnym úsmevom, hnedými oči a čiernymi vlasmi,“ pochválila som sa jej.
„Úúú. Takže, čo mi o ňom povieš?“ sršala energiou, ktorá chcela vedieť viac ako len to, ako vyzerá.
„ Volá sa Peter. Má 17. Chodí do školy tam, kde aj ja. Je členom futbalového mužstva. A dnes ráno sme boli spolu behať. Ach, skoro som zabudla, včera mi dal pusu na dobrú noc,“ začervenala som sa.
„O ňom má pekný obraz. Ale to meno má čo znamenať?“ nedôverčivo sa ma spýtala.
„To je len zhoda náhod, ver mi. Ja som si to meno uvedomila len dnes,“ povedala som jej s kajúcnym výrazom tváre.
„Ty sama vravíš, že náhody neexistujú, tak mi tu o tom nerozprávaj.“
„Dobre. Bola som dnes na facebooku,“ oznámila som jej.
Smutne na mňa pozrela. „Videla si o, že?“
„No čo myslíš?“ nezadržala som slzy a tie teraz voľne tiekli po mojej tvári potokmi.
„Neviem či to je pravda, alebo to je len tak. Zistím ti to,“ povedala a pohladila obrazovku, akoby hladila moju tvár.
„Nemusíš. Je čas ísť ďalej,“ zotrela som si slzy z tváre.
„Máš pravdu, ale pre teba urobím čokoľvek. To si zapamätaj, dobre?“ povzbudzujúco sa na mňa usmiala.
Úsmev som jej opätovala. „Ja viem. Ja tu vždy budem pre teba. Navždy.“
„Musím už ísť,“ povedala mi.
„Len choď, mám...“ nedopovedala som, lebo vtedy vtrhol do mojej izby Ryan.
„Kris, prosím ťa. Nevrav to mojej mame,“ konečne sa na mňa pozrel a videl ako na neho pozerám. Potom zbadal notebook na mojich stehnách. „Ach, prepáč.“
„Nie počkaj,“ zastavila som ho, „poď sem. Chcem ti niekoho predstaviť.“
„Svoj notebook?“
„Nie, ty idiot. Volám s kamarátkou.“ zamávala som mu rukou, nech si sadne ku mne na posteľ. „Kika, toto je Ryan. Môj dočasný brat,“ predstavila som Ryana, ktorý sa na mňa tlačil, aby bol v obraze.
„To akým jazykom vravíš? Nič ti nerozumiem,“ povedal mi. „Ahoj, ja som Ryan. Teší ma,“ predstavil sa do kamery.
„Ahoj, ja som Kristina,“ povedala Kika po anglicky, samozrejme.
„Rád som ťa spoznal. Teraz musím ísť ešte niečo dorobiť na pláž. Na tú párty,“ vysvetlil mi, keď som sa na neho nechápavo pozrela.
„Aha. Choď. Čau.“ Vypochodoval z izby a zavrel za sebou dvere.
„Pekný,“ skonštatovala Kika.
„Ja viem. Musím ísť aj ja. Zavolám ti o dva dni, oukej?“ spýtala som sa jej.
„Dobre. Ahoj. Mám ťa rada.“
„Aj ja teba. Ahoj.“ Naposledy mi zamávala a vypla hovor.
Ja som takisto zavrela notebook a, tentoraz, jemne som ho položila na posteľ.
Mala som pravdu, je čas pohnúť sa ďalej. Posadila som sa na posteli.
Čo budem teraz robiť? spýtala som sa samej seba. Pozrela som sa na dvere šatníku a postavila som sa. Smerovala som k tým dverám, aby som si vybrala niečo na seba.
Tentoraz si nemôžem dať vysoké topánky.
Po hodinovom prezliekaní a vyzliekaní som sa rozhodla pre krátke džínsy, červený top, ktorý sa zaväzoval na krku a červená žabky. Týmto nič nepokazím.
Aspoň som dúfala. A tiež som dúfala v to, aby som sa zapáčila či už Peterovi alebo hocikomu.
Predsa je čas pohnúť sa ďalej a využiť všetky príležitosti.