Výhra i bláznovstvo - Prológ | | BEZ HRANIC

Sekce

Další odkazy

Facebook

Anketa

04.12.2011 [19:30], kikus125, ze série Výhra i bláznovstvo, komentováno 4×, zobrazeno 207×

Štúdium v Amerike. Sen mnohých tínedžerov. Iná nie je ani Kristína, ktorá štipko vyhrala. Ale čo teraz? Sen sa stal skutočosťou. Už len zbaliť kufre a ísť. Necháva za sebou množstvo zážitkov a ľudí s nimi spojenými. Zabudne na to, čo si vytrpela? Zabudne na svoju lásku s veľkým L? AKo sa so všetkým vysporiada?

Romantický príbeh o slovenskej študentke vo veľkom svete.

Lietadlo sa pomaly dotklo zeme. Z okienka som uvidela letisko a premýšľala som nad tým, či som neurobila chybu, že som sem išla.

Možno to bola chyba, ale čo v živote neskúsiš, to potom môžeš ľutovať. Ťažká myšlienka.

Opustiť všetkých, ktorých som mala rada a vydať sa niekam do neznáma. Ale ja som taká. Toľkokrát som hovorila kamarátom, že keby prídem domov a vidím zbalené moje veci pri dverách a mamu, ktorá drží v ruke letenku niekam preč, tak neváham a beriem to.

Tá chvíľa prišla. Nebola celkom taká ako som si predstavovala, ale bol to únik. Únik pred rodinou, pred kamarátmi. Pred každým. Možno by mi malo záležať na každom jednom človeku, ktorého som tam nechala, ale nebolo to tak. Bála som sa. Ktorá 16-ročná baba by sa nebála? Keď začalo lietadlo spomaľovať, spomenula som si na to, ako som sa o všetkom rozprávala s mamou.

„Je to príležitosť, ktorá sa nenaskytne možno ani za celý život. Tak prečo by som to neskúsila?“ pozrela som sa na ňu. Jej vždy upravené vlasy boli rozlietané na všetky strany kvôli počasiu. Neprestávalo pršať a fúkať vietor.

„Máš pravdu. Ak chceš, prihlás sa za, to nič nedáš. Ale uváž si, čo robíš. Naozaj tu chceš nechať kamarátov, rodinu?“ spýtala sa ma. Bola to príležitosť. Musela som ju využiť. Ale oplatí sa mi to riskovať za takú cenu, akou je rodina a kamaráti?

„Viem. Zvážila som to. Inak by som ti tu nevravela. Vykašľala by som sa na to. Potrebujem tam 15 eur na prihlášku, odporúčacie listy od učiteľov a vedomosti. Po anglicky viem dobre. To vieš aj sama. Všetky filmy pozerám v angličtine. A nemám žiadny problém s prekladom. A keď som mávala na doučovaní konverzácie s Angličanom, vedela som sa s ním zakecať tak, že som nikoho nepustila k slovu a vravela som plynule. Takže v tom problém nebude,“ presviedčala som samu seba, že robím dobre. Ale naozaj to tak bolo? Bolo dobre, že prídem domov akurát tak na Vianoce? Bolo dobre, že každého z mojich najbližších uvidím takmer rok iba cez Skype? Bolo to dobre? Áno, bolo. Teda aspoň dúfam.

„Tak, je rozhodnuté. Prihlasuješ sa tam,“ povedala rozhodne a chytila ma za ruku a stlačila mi ju. Povzbudila ma tým a ja som vedela, že nebude také ľahké odísť. Ale nemusím sa báť. Zatiaľ nie je vôbec isté, že niekam pôjdem.

O polroka na to som sedela v kancelárii a rozprávala som sa s Američanmi, ktorí všetko mali zariadiť. Bola som nervózna, ale nedala som to na sebe poznať. Poďakovali sa mi a poslali ma domov s tým, že sa mi ešte ozvú.

Prišla som domov a zavolala som Kike, ako to dopadlo. Upokojovala ma.

Vraj, keď som už prešla testovacou časťou a všetkými tými debilinami, nemôže byť pre mňa problém sa nedostať cez obyčajných ľudí.

Zavolali mi asi o týždeň.

„Prosím.“

„Dobrý deň, slečna Farkašová. Ozývame sa vám s výsledkami vášho konkurzu na štúdium v Amerike,“ ozvalo sa s telefónu. Zatajila som dych a čakala som čo príde. Celý svet sa okolo mňa krútil. „S potešením vám oznamujeme, že ste dostali štipendium. Gratulujeme. Príďte k nám na budúci týždeň, aby vaši rodičia mohli vyplniť formuláre. Dovidenia.“

„Áno. Ďakujem a dovidenia,“ odvetila som už do nemého telefónu. Pozerala som sa do steny a čakal čo bude ďalej. Okolo mňa sa už zhŕkli všetci moji spolužiaci.

„No čo? Ako to dopadlo? Hovor,“ prekrikovali sa jeden cez druhého.

„No, ja asi idem do Ameriky,“ povedala som ešte s nemým úžasom na tvári. Všetci okolo mňa kričali a tešili sa viac než ja. Pred polrokom som sa nevedela dočkať, ako poletím za veľkú mláku a spoznám svet. Odlišný od toho môjho. Ale teraz som sa už fakt začala báť. Čo ak mi tam nebude dobre. Čo ak schytám takú rodinu, ktorá bude úplne odporná? Čo ak... a ďalších xkrát som si v duchu povedala čo ak...

„.. we are land. Please you go out from airplane.” Ok. Mala by som sa prepnúť do angličtiny. Tu už nikto nebude rozprávať po slovensky. Nikto ani nevie, kde sa nachádza tá mala krajina prezývaná Slovensko.

Povídky o Kikuš