Sekce

• Titulní strana
• O webu
• Jak na to?
• Soutěže
• Sci-fi a Fantasy
• Thriller a Horor
• Romance
• Komedie
• Ostatní
• Poezie
• Fanfiction
• Profily autorů
• Recenze
• Zpovědnice

Další odkazy

• Série
• Diskusní fórum
• Stmívání FF

• 

Facebook

Anketa

Návrh soutěže: Měli byste zájem zúčastnit se spoluautorských povídek s pisateli ze stránek OurStories?

Ano (105) Ne (90)

Celkem hlasů: 195

24.06.2011 [17:30], Twilly, Ostatní, komentováno 15×, zobrazeno 395×

 

Tešila som sa na ňu. Nevidela som ju viac než niekoľko rokov a teraz už počítam len sekundy do nášho stretnutia. Prišlo mi to ako by sme stratili kontakt na celé storočia. Na strednej sme boli obe nerozlučné. Ako keby boli k sebe prilepené neviditeľným lepidlom. Ja som potom odišla študovať do zahraničia, zatiaľ čo sa Eva rozhodla pre štúdium tu, v rodnom meste. Užívala si strasti aj radosti a nakoniec sa tu aj vydala. No áno, boli sme v kontakte cez maily, ale to nie je úplne ono. Veľa slov, najmä, keď sa Eva zamilovala, nejaké fotky a nakoniec správa o jej tehotenstve. Bola šťastná a skákala až po plafón.

 

Ja som si medzi tým našla slušnú prácu a nemenej slušného chlapa. Miloval ma a ja jeho tiež. Všetko nám doteraz vždy klapalo. Sme jednoducho dokonalý pár, ktorému vzťah každý závidí... alebo?

 

* * *

Vystúpila som z vlaku. Pocit všadeprítomnej špiny mi zvyšoval tep a ja som medzitým urputne premýšľala nad tým, kam presne som dala vlhčené antibakteriálne obrúsky. Potlačila som chuť znechutene sa zaškľabiť a všetko špinavé. Aj tak by mi to nepomohlo... Vzala som svoju cestovnú tašku na kolieskach za rúčku a zodvihla jednu stranu tašky do vzduchu.

 

Mal by ma tu niekto čakať. Eva spomínala, že niekoho zohnala, kto po mňa skočí. Problém je, že mi nepovedala koho. Ľudia na preplnenej stanici pobehovali sem-tam. Nervozita hustla každou sekundou.

 

Kristepane, ako tu nájdem toho niekoho?! Narastal vo mne jed.

 

Druhou rukou som si utrela kvapky potu zo spánku a povzdychla som si. Mala som na sebe len ľahké letné šaty nad kolená a za normálnych okolností pohodlné sandále na vysokom podpätku. Aj tak som sa v tom príšerne horúcom letnom hice cítila ako v pekárenskej trúbe a naobliekaná viac než je treba. Ak by to bolo možné, vyzliekla by som sa pokojne aj z kože. Kráľovstvo za sprchu!!!

 

Potiahla som teda tašku k najbližšej lavičke usadenej v tieni. Z kabelky som vylovila tie prekliate vlhčené obrúsky. Najprv som si poutierala ruky, potom zľahka tvár a krk. Blahorečila som chladivej neznámej tekutine, ktorou boli napustené a moje myšlienky sa opäť zatúlali k zatiaľ imaginárnej Evinej sprche. Ďalším obrúskom som vydezinfikovala miesto, na ktoré som si mienila sadnúť. Tušila som, že si ešte pekne dlho počkám a nemýlila som sa.

 

Čakala som minútu, dve, päť, desať... Ááá taký debilný nápad! Nadávala som si v duchu. Mohla som predsa zostať pekne rochniť v našom klimatizovanom byte.

 

Zrazu sa staré rozvŕzgané lietačky na staničnej budove rozleteli a z nich sa vyrútil upachtený chlap. Rozhliadol sa po stanici a evidentne niekoho vyzeral. Rukou si zahrabol nervózne do polodlhých tmavých vlasov. Moje oko obdivne spočinulo na jeho bicepse, zľahka vykúkajúceho z letnej, trochu prepotenej košele a ktorý mi tým pádom predviedol. Žiaden Rambo to nebol, ale moje ženské zmysly to pohladilo viac než príjemne. Mojim telom mimovoľne preletela vlna túžby. Dofrasa! Vážne potrebujem sprchu!!! A nielen kvôli potu...

 

Ako keby mi čítal myšlienky, obrátil hlavu mojim smerom a ruku nechal bezradne klesnúť k boku. Wow! Zízali na mňa tie najmodrejšie oči aké som kedy videla. Otvorene som na neho čumela. Ten jeho pohľad ma zväzoval. Ako keby okolo mňa obtáčal neviditeľné lodné lano. Nedovolila som si ani len mrknúť, hoci ma už začínali štípať oči. Všetko okolo nás prestalo existovať. Len on a ja. Ruchy, šumy, zvuky... nič z toho zrazu nebolo, zmizli ako mávnutím čarovného prútika. Prsty sa mi chveli a telom mi šklbal neviditeľný kŕč. Ulov ho!!! Rýchlo!!! Vrrr... Revalo na mňa moje podvedomie.

 

Ocitla som sa na nohách. Ako? To netuším! Jediné, čo v tej chvíli existovalo, bolo tunelové vnímanie okolitého sveta v ktorom bol len on.

 

„Ty si Nika však?“ prehovoril a mne sa rozdrnčali snáď všetky nervové zakončenia v tele. Mala som pocit, že som z rôsolu. Nielen nohy, ale celá. Počnúc úbohou imitáciou mozgu až po nechty na nohách. Len som vnímala ten jeho sexi hlas. Zamatový barytón so vzrušujúcim chrapľavým odtieňom. Wow!

 

To, že ma vlastne oslovil, mi došlo až omnoho neskôr.

 

„Čo? Ehm... no... Hej, som.“ Civela som na neho ďalej. Len som dúfala, že neslintám.

 

„Fajn, mám ťa!“ vydýchol si bez toho, aby prerušil náš očný kontakt.

 

Mala som pocit, že mi niečo ušlo. Viem, že moje vedenie patrí medzi tie dlhšie, ale ozaj som sa nechytala, bola som schopná vnímať len obraz predo mnou, zvuky mi úplne unikali. Pravdepodobne to bolo na mne aj vidieť, lebo jeho skúmavý pohľad sa zmenil. Zmäkol, takmer by som bola schopná odprisahať, že znežnel. Kútikmi úst mu trochu trhalo a zdalo sa, že len s námahou drží vážnu tvár. O pár chvíľ neskôr, sa už opusteným staničným perónom rozliehal jeho sexi smiech. Smial sa na plné kolo. Hlavu mierne zaklonil a pri tých nádherných akvamarínových dúhovkách sa objavili jemné vejáriky od smiechu. Nádhera. Jeho snedá pleť, na ktorej vojvodilo strnisko priťahovalo môj pohľad ako včelu med. Mal hranatú sánku, ktorú by som najradšej zbozkávala a odhalil mi svoj silný krk, na ktorý som tiež mala teraz obrovskú chuť.

 

Pohľadom som schádzala po jeho oblečení. Letná košeľa bola pri krku rozopnutá na dva gombíky. Pokožka olivovej farby ma lákala tak ako ešte žiadna. Mala som sto chutí strhnúť mu ju, nedbať na gombíky a odhaliť jeho určite úžasný hrudník. Musí byť úžasný! Nepochybujem...

 

„Som Martin,“ predstavil sa, keď sa prestal smiať a podával mi ruku.

 

Ako v snoch som pohybovala tou svojou smerom k nemu a bola by som určite schopná odprisahať, že čím som bola pri ňom bližšie, tým silnejšiu energiu som medzi nami cítila.

 

„Nika...“ vyrazila som zo seba a netušila, či to vôbec bolo počuť. Mala som totiž dojem, že zo mňa vyšiel iba vzduch.

 

Pousmial sa a mne poskočil žalúdok až do hrdla. Sila!

 

Keď sa naše ruky dotkli, prebehol mnou taký silný prúd energie, až mi vyrazili slzy. Snažila som sa ich mrkaním zastaviť, ale toto bola jednoducho veľmi silná reakcia. Výbuch. Bombový hríb a nič viac...

 

S údivom som pozorovala jeho prekvapenú tvár. Akvamarínové dúhovky ma prepaľovali a oči sa mu rozšírili prekvapením. Jeho dych sa prehĺbil a môj tiež. A keď sa jeho pery pootvorili, nedokázala som od nich odtrhnúť zrak.

 

Panebože, čo sa to so mnou deje? Toto som nikdy nezažila. NIKDY!!! Intenzita tej myšlienky ma valcovala ako parný valec.

 

A potom sa to celé pokašľalo... „Som Evin manžel,“ zašepkal a mne sa v tej chvíli zrútilo sebavedomie, aj svet.

 

* * *

Cesta autom bez klimatizácie a s jeho vôňou všade okolo mňa, bola ako kalvária. Odmietala som sa na neho pozrieť, stále som hypnotizovala vlastné roztrasené prsty, ktoré žmolili okraj šiat. Ale to mi nepomohlo. Ani jeho mlčanie. To ticho, ktoré rušil len burácavý motor ich staručkého auta,  bolo priam hmatateľné. Periférne som vnímala, ako sa na mňa neustále díva, až sme skoro nabúrali.

 

Takmer fyzicky ma bolela tá nenaplnená túžba po ňom. Po jeho dotyku. A keď som zatvorila oči, videla som pred sebou každú podrobnosť jeho tváre. Každučký milimeter, každý detail. A ako bonus jeho oči. Zatriasla som hlavou, aby som tie hriešne predstavy odtiaľ vyhnala.

 

„Nie je ti dobre? Mám zastaviť?“ Jeho hlas ma vytrhol z vlastných myšlienok až tak veľmi, že som na sedadle nadskočila.  Moje srdce takmer skolabovalo, len som netušila, či to je od ľaku alebo podmanivým zvukom jeho hlasu.

 

Chytil ma za zápästie a energia bola vo všetkej svojej zničujúcej intenzite späť. Moje oči sa okamžite zavŕtali do jeho tváre. Jeho dotyk pálil. Vyrazil mi na pokožku temné znamenie.

 

Až po nejakej chvíli som si všimla, že auto už pravdepodobne pred nejakou zašlo ku krajnici a stojí. Vytrhla som sa jeho dotyku a ruku si pritisla k divoko sa vzdúvajúcej hrudi.

 

„Si v poriadku?“ V ušiach mi hučal jeho hlas. Vedela som, že musím pred ním ujsť. Preč! Kamkoľvek!

 

Naslepo som nahmatala páčku na dverách a otvorila dvere auta dokorán. Vystrelila som z auta ako posadnutá rovno do lesa. Bežala som ako šialená, všade okolo mňa boli samé stromy, keď niečo za mojim chrbtom zašušťalo. Aj keď som si myslela, že to už nie je možné, zrýchlila som. Bolo zvláštne, že som si na podpätkoch nezlomila nohu. Panika ma naplno ovládla.

 

Kútikom oka som zahliadla akúsi polorozpadnutú usadlosť. Tu uprostred lesa. Bezmyšlienkovite som k nej zamierila a z posledných síl k nej bežala. Za mnou praskla vetvička a cez hukot v mojich ušiach sa dostali aj iné zvuky. Zvuky jeho dychu. Bol mi v pätách.

 

Neujdem mu! Napadlo mi, ale to už som sa blížila k dverám. Hádam to stihnem... preblesklo mi ešte hlavou, ale to už som opäť cítila jeho prsty na ramene.

 

„Počkaj!“ zakričal priamo pri mojom uchu a jeho dych ma pošteklil na koži za uchom. Vzrušenie a strach sú zvláštne afrodiziakum.

 

Trhnutím ma prinútil otočiť sa tvárou k nemu. Proti jeho sile som nemala ani len tú najmenšiu šancu. Pripadala som si v jeho rukách ako handrová bábika, keď som za chrbtom ucítila pevný múr drevenej chajdy.

 

„Prečo predo mnou utekáš?“ zašepkal mi do spánku.  Ešte aj to bolo vzrušujúce. A potom nasal moju vôňu. Dlhým, hlbokým nádychom a zakončil ju výdychom s povzdychom a slovami na perách: „Och panebože, čo to so mnou robíš?“

 

Nebola som schopná mu odpovedať. Pohľad do jeho zmučenej tváre ma skoro zrazil na kolená. Nesmela som sa tam viac dívať. To ma zabíjalo! S vypätím všetkých síl som odvrátila tvár.  A keď boľavo zakňučal do mojich vlasov, tuho som zažmúrila oči. Nie!!! ÁNO!!!

 

Špička jeho nosa sa dotkla môjho ucha a prepaľovala cestu až k lalôčiku. Nezastavil a pokračoval ďalej po línii môjho líca. V kútiku úst som cítila jeho horúci dych. Cítila som ho každučkou bunkou svojho tela.  Chcela som ho! Veľmi! Tak veľmi ako ešte nikdy nikoho...

 

Len nepatrne som pootočila hlavou a ... jeho chuť bola božská. Sladká a trpká zároveň. Mala som pocit, že omdliem... nie, že umriem. Okamžite, teraz a tu!

 

* * *

 

V aute panovalo rozpačité ticho. Viac sme už spolu neprehovorili ani slovo, už nikdy viac. Eva bola prekvapená, že sme my dvaja nedokázali zostať pokope v jednej miestnosti. Ale čo za tým bolo, na to nikdy neprišla.

 

To, čo sa medzi nami stalo v lese, nebol len obyčajný bozk... bola to vatra vášne, ktorá zanechala v našej duši obrovské spálenisko a poprehadzovala naše životy a túžby hore nohami. Našli sme sa, aby sme zistili, že to prišlo neskoro. Príliš neskoro pre nás dvoch...

 

Zhrnutie

Přidat komentář

Autor:

Text:

 

Opište tento text:

Komentáře

1

1