Sekce

• Titulní strana
• O webu
• Jak na to?
• Soutěže
• Sci-fi a Fantasy
• Thriller a Horor
• Romance
• Komedie
• Ostatní
• Poezie
• Fanfiction
• Profily autorů
• Recenze
• Zpovědnice

Další odkazy

• Série
• Diskusní fórum
• Stmívání FF

• 

Facebook

Anketa

Návrh soutěže: Měli byste zájem zúčastnit se spoluautorských povídek s pisateli ze stránek OurStories?

Ano (102) Ne (86)

Celkem hlasů: 188

22.10.2011 [17:00], Twilly, ze série Čas, keď zložím zbrane..., komentováno 11×, zobrazeno 204×

Okrem pár pús, aj keď pekne žhavých a nejakého toho obchytávania, nebolo nakoniec nič. Stalo sa niečo, čo by som nikdy nečakala! Ako náhle sme trochu... pritvrdili v muchlaní sa, Ruby vyštartovala po Lukášovi ako divá. Ten doteraz úplne pokojný havo s tými najdobráckejšími očami normálne vrčal.

„Ale Ruby, čo je?“ prihovárala som sa jej nechápavo, ako keby mi mala rovno odpovedať. Inštinkt mi ale zakazoval dotknúť sa jej.

Lukáš sa zo mňa zvalil a pristál popri mojom boku. Jednou rukou sa podopieral a druhá mu voľne visela cez moje bedrá. Tiež som sa zodvihla a zaprela o lakte. Obočie mi vystrelilo takmer až nad čelo.

„Chráni si ťa,“ povedal a vtisol mi drobný bozk na sluchu.

„Ale takto? Taká nikdy nebola?“ protestovala som.

Lukáš zodvihol doteraz nečinnú ruku a z tváre mi odhrnul neposlušný pramienok.

„Tiež by som si ťa chránil, keby si bola moja.“ To posledné slovíčko povedal akosi inak. Možno práve kvôli tomu slovu som k nemu pootočila hlavu. Díval sa na mňa skúmavo, ten fľaškovozelený pohľad iskril čímsi neznámym. Každopádne ma to lákalo poznať.

„Lenže ja som svoja a taká aj mienim zostať,“ zašepkala som mu do pier a sledovala jeho oči. Už viac nesledovali moju tvár, skĺzli na moje pery a vo mne sa zrazu všetko zapálilo. Horela som ako suchá pochodeň.

Netuším, či som taká čitateľná, najskôr asi áno, ale Lukáš si ma k sebe len privinul a jeho horúci dych ma pošteklil na spánku.

„Neboj sa, neurobím nič, čo by si nechcela. Nikdy,“ utvrdzoval ma svojim chraplákom.

* * *

Lukáš spal vtedy u mňa. Teda, skôr ja u neho, stúlená v náručí. Dokonca sme toho ani veľa nenahovorili, len  sme tíško ležali a užívali si prítomnosť toho druhého. A tak som sa aj ráno zobudila. V trochu neprirodzenej polohe naboku, pritisnutá celým chrbtom a zadkom k Lukášovi a strážená kávovým okom večne striehnucej Ruby.

Snažila som sa nenápadne ponaťahovať svoje stuhnuté svalstvo, ale v mojom úmysle ma zarazil  ťažký smiech a vyfúknutý závan vzduchu na zátylku. Okrem chlpov za krkom sa  zježila aj moja ješitnosť.

„Dorpdele, som ti na smiech?!“ Vykašľala som sa na slušnosť a jednoducho som vypenila.

„Tak za prvé, dobré ráno, mylady a za druhé...“ veľavýznamne sa odmlčal,“ To si píš, že si,“ dopovedal mäkko. Moje podvedomie sa takmer zbláznilo. Už len z jeho hlasu. Uf, tak toto nedopadne dobre! Blesklo mi hlavou. Potom som sa vrátila k tomu, čo mi práve povedal. Na jednej strane  tu boli jeho hrubé slová, na druhej spôsob, akým ich vyslovil. Úplne ma tým zblbol. Takže podľa toho vyzerala aj moja tupá reakcia. Len som ústa otvorila a hneď aj zatvorila, ako taký kapor. Možno som dokonca aj trochu nafúkla tvár... ako škrečok. Ale Lukáš si zjavne nechcel dať pokoj.

„Už dávno som nemal chuť sa s niekým smiať,“ pokračoval v „tom“ tóne.

„Ale prosím ťa! Nehraj to na mňa, až tak veľmi naivná zase nie som!“ Čosi vo mne mu chcelo narušiť ten jeho pokoj. Keďže on sám ma o môj tak šikovne oberal.

Za mojim chrbtom mi nastal pohyb. Lukášovo veľké telo sa zodvihlo a zaprelo o lakeť. Mne tým zároveň umožnil sa usadiť trochu pohodlnejšie. Prevalila som sa teda konečne z boku na chrbát a po prvý raz dnes som sa mu zadívala do očí.

Vejáriky okolo očí, ktoré mu vytváral úsmev po celý včerajší večer, zmizli.  Boli načisto preč. Charakter jeho terajšieho pohľadu bol... ja neviem, snáď sústredenejší? Asi... no každopádne, aj ním mi robil zmätok v duši a problém s dýchaním.

„Prisahám, že nekecám!“ povedal vážne. „Po nehode sa zo mňa stal hotový debil. S tebou si tak, po prvý raz odvtedy, nepripadám,“ pokračoval.

Nevedela som, čo na to povedať. Tak som len radšej mlčala.

„Nikdy som nerobil rýchle rozhodnutia, ale už dlho som sa cítil nahovno a netušil som, ako z toho von, Kati. S tebou je to... iné.“

Jeho oči prosili. Priam žobrali a ja som netušila o čo.

„Tak teda dobre,“ začala som iracionálne, „dávam ti trinásť dní na to, aby som zistila, či ti dám milosť.“ Predniesla som teatrálne, z malej časti preto, aby som zakryla vlastnú reakciu na jeho priznanie a srdcovú slabosť z jeho pohľadu a z časti preto, aby som túto zvláštne napätú situáciu, čo nás obklopovala, odľahčila.

* * *

Nebyť tej SMS-ky, prežila by som tie najúžasnejšie dva týždne, ale dnes, na posledný večer sa priplietlo toto a všetko krásne bolo preč. Odkedy som na displayi zbadala tú malú žltú obálku, vedela som, že sa odteraz už bude všetko len komplikovať. Vlastne, to a všetko iba komplikujem! povzdychla som si. Veď uznajte, rozhodila ma jediná SMS-ka v tomto znení: Keď sa vrátiš, prosím, ozvi sa mi. Už mi trochu chýbaš :-) M.

Trochu chýbam? No jasné! Žiadne vyznanie, žiadne silné slová, len „trochu“!!!

Tresla som prvou vecou v mojom dosahu. Boli to slnečné okuliare a samozrejme moju zlosť nevydržali. Dívala som sa na skladačku, ktorá ešte pred malou chvíľou bola v jednom kuse a sprosto som zakliala.

„Dočerta aj s tebou, Michal!“ precedila som ešte cez zuby a vzápätí začula zaklopanie na dvere.

Práve teraz som nemala náladu na nikoho. Bola som naštvaná a chcela som sa v tom plácať. Niekedy má človek jednoducho sebatrýznivú náladu.  A tá sebatrýzeň? Všetko bolo lepšie než neistota!

Povzdychla som si a aj napriek nálade som prišelca pozvala dnu.

Dvere sa mierne pootvorili a ja som zbadala čiernovlasú hlavu.

„Čauko, mylady!“ Sršal až nechutnou veselosťou.

Skrivila som tvár do nie príliš lichotivej grimasy a neochotne zo seba vydolovala Ahoj.

Že je niečo vo vzduchu by videl hádam aj slepý. „Čo je? Čo sa deje?“ vyzvedal.

Tak nejako som nemala chuť mu všetko vešať na nos. Nedokázala som si predstaviť, že by som Lukášovi básnila o mojich zachladnuto-postpuberťáckych citoch k môjmu terapeutovi.

Miesto odpovede som sa proste zachmúrila.

„To je v pohode, nechaj to tak,“ nadhodila som a ešte som sa pokúsila zo zachmúreného výrazu preskočiť na superšťastný. Márne, pripadala som sama sebe ako absolútny debil.

Dvere, v ktorých stále stál, sa roztvorili dokorán a Lukáš vošiel dnu. Pravú barlu si zručne prehodil do ľavej ruky a tou voľnou siahol po vypínači od svetla a zasvietil. Neónka sa rozblikala a tým prerazila šero, ktoré sa plíživo vkrádalo do miestnosti.  Bola som tak naštvaná a rozhodená z tej krátkej správy,  že som ani nepostrehla, že sa už poriadne zmráka. Nakoniec svetlo v žiarovke definitívne vyhralo svoju bitku a mňa oslepilo prenikavé biele svetlo. Predlaktím som sa pokúsila inštinktívne ukryť zrak.

„Keby si tak nekecala, sedíš tu potme a z očí ti sršia blesky. Ale keď nechceš... nechaj tak, veď ja nemusím vedieť všetko.“ Snažil sa tváriť nad vecou, ale výsledkom jeho snaženia bolo, že som sa cítila ešte trápnejšie.

„Každopádne, mylady, si pripravená na náš posledný spoločný večer?“ Po jeho narážkach nebolo zrazu ani stopy.  Už to bol opäť ten večne usmiaty Lukáš. Pevne uchopil svoje barly a šikovne sa presunul ku mne.

„Jasné, že nie som pripravená! Veď mi nechceš povedať ani to, kam pôjdeme!“ Rypla som si.  V podstate, tento typ rozhovorov bol typický pre naše posledné spoločné dni. Lukáš ma na jednej strane pokúšal ako sa len dalo a na tej druhej mi tvrdohlavo odmietal čokoľvek prezradiť. Zo začiatku mi to prišlo celkom vtipné, ale ... ja jednoducho nie som typ na prekvapenia, preboha!

Lukáš ma ešte preletel očami od hlavy až po päty a znalecky zamľaskal. Evidentnou spokojnosťou a mne popri tom vyletelo obočie do polky čela. Ja som totiž bola oblečená len tak... na von.

Po tomto zhodnotení, po ktorom som si pripadala ako tovar na trhu, mi oznámil, že to, čo mám na sebe, perfektne vyhovuje jeho plánom. Viac som z neho nedostala, ale chĺpky na krku boli opäť v pohotovosti.

* * *

Lukáš ma najprv vzal na večeru. Žiadne problémy so psami už neboli, všetko mal dohodnuté vopred a celý večer bol absolútne dokonalý.  Atmosféra, jedlo, jeho aj moja nálada... nikdy som nič také dokonalé nezažila.

Po večeri sme ešte chvíľu sedeli a bavili sa o nepodstatných hlúpostiach. Keď už sa tretí raz pozrel na hodiny, musela som sa už otvorene smiať.

„Čo ti doma deti plačú?“ Neodpustila som si malé rypnutie. Odpoveďou mi bol jeho žiarivý úsmev č. 5 a pohľad, čo by roztopil aj snehuliaka.

„Máš rada hudbu?“ Úplne ignoroval moju rečnícku otázku. Ak by sa pri tej svojej neusmieval tak... ja neviem, týmto ma úplne odzbrojil.

„Mám, prečo?“ Podozrievavého pocitu som sa ale nezbavila.

„Keď budeš zvedavá, budeš skoro stará!“ Frnkol mi prstom po nose.

„Takže môžeme vyraziť?“ Bola to síce otázka, ale evidentne nečakal na odpoveď, lebo sa začal stavať na odchod. Pozbieral si svoje saky-paky, skúseným pohybom si nazul svoje barle a trpezlivo čakal, kým urobím to isté.

Všetky moje ďalšie otázky už bez problémov ignoroval až do doby, kým sme neprišli do jamy levovej.

* * *

Lukáš ma zaviedol do jedného klubu. Atmosféra do poslednej bodky spĺňala kritériá pravého klubu pre fajnšmekrov, čo sa hudby týka. Jazz, Beat, Blues... Potemnené šero nesmelo chýbať a javisko bolo len chabo osvetlené javisko typickým, slabým kužeľom svetla. Na jeho okraji bolo umiestnené staré čierne pianíno. V strede zase stojan s opusteným mikrofónom. Pred javiskom boli malé okrúhle stolíky a pri každom z nich dve stoličky, ktoré sa takmer topili v tme.

Kdesi z tmy sa ozvali tlmené výbuchy smiechu, tak troch, možno štyroch ľudí. Obzrela som sa za zvukmi, ale hľadisko bolo ponorené do tmy a po vysvietenej ulici si ešte moje oči akosi nezvykli.

Tá smejúca sa skupinka mladých ľudí sa o niečom dohadovala. Nepočula som všetko, aj napriek inak ľudoprázdnemu miestu, ale z útržkov mi bolo jasné, že sa k niečomu hecujú.

„Ty sa tu pekne aj s rodinkou posaď a ja idem zariadiť to potrebné, súhlas?“ povedal aj s úsmevom, ktorý som videla len matne – skôr  len tušila - keď ma doviedol k jednému z tých malých stolíkov, umiestnených hneď pod javiskom. Kým som sa stihla usadiť aj s mojimi psami, alebo s rodinkou, ako tých dvoch v poslednej dobe Lukáš s obľubou nazýval, pohltila ho tma a ja som počula len pomaly unikajúci pravidelný klepot jeho bariel.

Aj napriek tomu, že sa moje kútiky išli roztrhnúť v úsmeve, ten pocit postavených chĺpkov na krku ma neopúšťal.

Medzitým sa partia dohádala a jeden z nich bol dostrkaný k javisku. Neochotne a hlavne medzi výbuchmi smiechu sa vyštveral na pódium a tak pristúpil k mikrofónu. Odkiaľsi začala hrať hudba a mňa ohlušili výkriky jeho zvyšku partie. Jačali, tlieskali a niektorí pískali skoro ako na nejakom koncerte.

V mojom zornom poli z tmy zasvietila obrovská obrazovka televízora visiaceho na stene. Keď sa partia ako tak utíšila a na obrazovke naskočili prvé slová, definitívne mi došlo, kam ma Lukáš zaviedol. Karaoke klub.

V šoku som prežila jakot chalana, čo si vytiahol toho čierneho petra a čakala, čo bude ďalej, keď za obrovského aplauzu zliezal z javiska.

Pravidelný klapot bariel mi napovedal, že sa blíži Lukáš. Prišiel zo zákulisia spolu s nejakým človekom. Ten mu stojan mikrofónu pomohol prisunúť až k pianínu. Najprv som nechápala prečo, ale vzápätí mi docvaklo. Tie barle som počula iba chvíľku. Teraz ich už so sebou nemal a on sa potreboval o niečo oprieť.

Celú dobu sa mi díval do očí. V tomto svetle vyzerali ako čierne diery a napriek tomu pálili ako oheň. Cítila som ako sa mi hrnie červeň do líc a ďakovala bohu, že to v tomto prítmí asi nie je vidieť.

Lukáš na chvíľu prerušil náš očný kontakt, aby poďakoval za technickú pomoc. Dotyčný čosi zamrmlal a rýchlo upaľoval z pódia.

Lukáš sa oprel bokom o mohutný nástroj a mikrofón sňal zo stojana. Priblížil si ho k ústam a zašepkal: „Pre teba...“

Pravdepodobne to musel byť pokyn, lebo vzápätí sa rozzvučali prvé tóny a gitary, nasledované Lukášovým nádherným chraplákom.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

 

Opište tento text:

Komentáře

1

1