Margarétka | | BEZ HRANIC - náš online šuplík

Sekce

Další odkazy

Facebook

Anketa

02.12.2011 [22:45], eMuska, Ostatní, komentováno 2×, zobrazeno 91×

Posledná kapitola... Čo všetko do nej autor ukryje? A ak je to zamilovaný autor?

Ďalšia limonádka.

Pero hladko kĺzalo po papieri a zanechávalo za sebou dokonalé oblúčiky. Snažila sa, aby atrament nerozmazala, aj keď v kýbliku mala asi milión guľôčkových pier. Rozhodla sa, že ich nepoužije.
Tenký hrot sa ďalej ladne pohyboval po stránke a plodil ďalšie a ďalšie zbytočné slová.

Ó, milovaný!

Slzy rýchlo zotrela a červený nos utrela do rukáva svetru.

Keby si len vedel...

Pero dopísalo. S výmenou bombičky sa neponáhľala, práve naopak. Dala si načas.

Ako veľmi ťa...

Posledné slová sa náhle zaligotali, ale striebristý lesk odvial vzduch v izbe.

Nenávidím!

List pohltil lačný plameň v krbe, ktorý sa Júlii odvďačil dávkou tepla.
Ďalšie slzy sa skotúľali po tvári. Zosunula sa zo stoličky a sadla si pred oheň. Červené jazyky jej pripomínali domorodé kmene, ktoré tancovali pri vzývaní svojich bôžikov, aby zoslali na zem dážď.
Bohovia jej boli ukradnutí. Ten, čo dáva dážď – i ten, čo posielal slnko. Len Mars, pán vojen dokázal jej srdce na pár okamihov obmäkčiť.

Ó, milovaný

Mars...

Z bieleho papiera ostal len sivočierny prach.
Pri dverách sa ozval zvonček.
„Idem!“

Ó, milovaný Mars! Daj mi zo svojej sily!

„Julka,“ oslovil ju nežne.
„Peter,“ povedala ticho.
Vtlačil sa okolo nej do úzkej chodby, kde boli okolo steny porozkladané topánky.
„Mária nie je doma?“
Mlčky zavrtela hlavou.
„Plakala si,“ skonštatoval, ale jeho hlasu chýbala ľahkovážnosť. Takého ho nepoznala.
Neodpovedala.
„Niečo som ti priniesol. Odložím ich v kuchyni, áno?“
Pravdepodobne mu nevadilo, že konverzáciu zaobstaral úplne sám. Júlia ho len mlčky nasledovala a zastavila sa vo dverách kuchyne, kde sa oprela o zárubňu a sledovala, ako sa natiahol a z poličky zložil maľovanú vázu.
Ona na ňu nikdy nedočiahla.
Napustil do nej vodu a vložil dnu margarétky.
„Ja... Mária spomínala, že ich máš rada.“
Iba prikývla.

Stáli naproti sebe, nič nehovorili. Ona hľadela na jeho kolená, kým si Peter prezeral jej podľa neho bezchybnú tvár.
„Nechceš sa posadiť na gauč?“ Konečne prehovorila. On rýchlym krokom prešiel do obývačky.
„Uvarím čaj!“ zakričala, ale hlas sa jej zadrhol.
Do dvoch hrnčekov z hrubého skla s obrázkom mora, ktoré si doniesla z Chorvátska, naliala vriacu vodu. Malé vrecúško spolu s horúcim prúdom vyskočilo až k okraju, ďalej si ale nedovolilo. Trasúcimi prstami schytila páliace ušká.
Kým prešla k Petrovi, takmer sa obarila. Až si vydýchla, keď položila čaje na drevený stolík.
Naklonil sa a vdýchol.
„Ovocný je môj obľúbený,“ podotkol.
Ja viem, pomyslela si Júlia.
Nastala dlhá chvíľa ticha. Bolo počuť len tikanie hodín a blčanie ohňa. Obaja sedeli na opačných koncoch sedačky, ani o milimeter bližšie.
„Dokončil som poslednú kapitolu,“ ozval sa odrazu Peter. „Presne podľa mojich predstáv.
„Takže sa nakoniec vzali?“ opýtala sa.
Smutne sa usmial.
„Áno, neuveriteľne sa milovali. On ju neuveriteľne miloval.
Julka...“ Jeho hlas chcel vypovedať toľko emócií naraz, až sa zasekol v hrdle spolu s dychom. Keď mlčal a zaryto pozeral do zeme, odvážila sa prehovoriť:
„Prečo si o tom napísal?“
Náhle zdvihol zrak a čierne oči sa jej vpálili do mysle.
„Nechal som svoje predstavy, aby vyplávali na povrch a všetko si starostlivo zaznamenal. Dovolil som svojim túžbam, aby opantali moju hlavu a všetko sa dostalo na papier, aby si vedela...“
„Už si to poslal vydavateľovi?“ skočila mu do reči. Zavrtel hlavou.
„Táto je len pre teba.“
„Ja ju nechcem!“
Ďalší príval slov prerušil zvonček. Júlia sa zdvihla zo sedačky a prešla k dverám.
„Ahoj, láska.“
Muž, čo vošiel, si ju privinul do náruče a vtisol jej bozk na ústa. Na karmínový hodváb, o ktorom Peter stále sníval.
„Ahoj,“ pozdravil aj jeho. „prišiel si navštíviť moju ženu?“
Prikývol.
„Bol akurát na odchode,“ povedala Júlia.
„Tak to vás nechám, aby ste sa rozlúčili. Mal som ťažký deň, pôjdem si ľahnúť. Prídeš za mnou?“
Svojmu manželovi darovala len chabý úsmev a prikývnutie. Keď odišiel, otočila sa na Petra.
„Nikdy si mi nemal povedať, že ma miluješ. Ani že v tvojej hlave sme sa vzali. To nie je realita. A teraz odíď,“ hovorila chladne.
„Julka...“
Peter chcel ešte niečo dodať, ale nakoniec si to rozmyslel, aby neprilial olej do ohňa a s posledným pohľadom sa otočil na päte a vyšiel z pootvorených dverí.

Júlia sa cestou do spálne zastavila v kuchyni, aby mohla zahodiť kytičku margarét. Polámané stonky v koši boli posledným dôkazom toho, že sa zlý sen stal skutočnosťou.

Myslela na neho, keď si líhala k svojmu mužovi. A jediná margarétka, ktorú zavrela medzi stránky denníka, bola len tichým svedkom jej utrpenia.