Prekliata - 5. kapitola | | BEZ HRANIC

Sekce

Další odkazy

Facebook

27.01.2012 [20:00], jachyra, Sci-fi a Fantasy, komentováno 4×, zobrazeno 72×

A tak sa vydali hľadať pomoc. Cesta dlhá týčila sa pred nimi. Avšak konečne sa jej začiatok črtal v temnote. Žiaril im svetlom majáka, ukazujúc, že možno predsa sa pre nich vykúpenie nájde.

5. kapitola: Strom prastarý, tajomstvom opradený, šepoce slová múdrosti a nádeje

Zamyslene sme s Fallionom kráčali vedľa seba pomedzi háj týčiacich sa ozrutných stromov. Obaja sme v tichosti premýšľali nad stretnutím s arcidruidom. Dva mesiace trvalo, než sa nám podarilo dostať sa až k nemu. A ešte oveľa viac už prešlo času od okamihu, keď bola moja duša zviazaná s tým Helgaronovým démonom. Nízko v bruchu som pocítila jemný pohyb, akoby mi dieťa v mojom lone chcelo niečo povedať. V mysli som sa mu prihovorila a tíšila ho.
Všetko bude v poriadku.
Podvedome som si stále dookola zaťahovala remene na plátových rukaviciach. Tá činnosť mi vždy pomáhala sústrediť myšlienky a nenechať sa zožierať podráždenosťou. V poslednom čase jej bolo viac ako dosť. Mala som dojem, že to však bude stále horšie. Temer každý okamih dňa som musela vnútri bojovať s otupenosťou, ktorá mi zahmlievala myseľ. Musela som sa nútiť, aby som v nepozornosti neprepustila vládu démonovi nad mojím telom, ako sa stalo prednedávnom, keď som zničená a slabá z boja v Kryne podľahka a démon ma nahradil.
Z Fallionovho vyprávania som vedela, že som v tom okamihu na neho zaútočila. Vraj som sa správala ako zmyslov zbavená a syčala na neho podivným, neznámym jazykom. Nechápala som to. Žiadne spomienky mi z toho zážitku neostali. Ani len záblesky, ako tie spred chrámu v Karathe. A že som sa ho pokúšala zabiť? To mi prišlo už úplne nemysliteľné.
Striasla som zo seba spomienky a obavy.
Nie. Ani to si nesmiem pripúšťať.
Zodvihla som tvár a vystavila ju poludňajšiemu slnku, ktoré v tenkých lúčoch prebleskovalo cez mohutné koruny dubov.
Rovnako radostne na mňa pôsobil sobáš s mojím milovaným. Nebyť toho, že sme sa na konci dňa namiesto svadobnej noci dohádali do krvi, obaja ožrali ako divé prasce, a ja som navrch šla dobrovoľne do služby (a to som ledva stála na nohách), tak ak by som toto vynechala, bol to krásny deň.
Obrad sa uskutočnil v posvätných Earaniných záhradách. Počasie nám vyšlo, celý čas svietilo slnko. Bohoslužbu so sľubmi celebrovali kňazi všetkých troch bohov – Thala, Lothiana a Dei-Ananga.
Prišlo veľa našich priateľov, mnohí aj tí, ktorých som už dlho nevidela. Len tá noc! Bohovia, čo si to kurča zase nevymyslelo! Týždne mi trvalo, než som z neho vydolovala, prečo ma v ten večer nepojal plne za manželku.
Že vraj aby sa niečo nestalo dieťaťu. To majú všetci elfovia tak hlúpi zvyk, že s tehotnou ženou nelíhajú až do pôrodu? Nakopať ich do zadku je málo.
Povzdychla som si a pokrútila hlavou.
Musím sa sústrediť na to, čo nás čaká, inak bude naša svadba posledným radostným dňom v mojom živote. Našťastie po dôkladnom rozhovore bolo radostných nocí až až.
Úkosom som sa pozrela na Falliona a sama pre seba sa ticho usmiala.
Začali sme vystupovať do mierneho svahu. Pohľad mi skĺzol k mohutnému kmeňu.
Čo kmeňu! Keby sa vydlabalo v ňom vnútro, bola by to hotová pevnosť. A dala by sa celkom dobre brániť.
Mala som chuť sa už nafackať. Namiesto toho, aby som premýšľala nad tým, ako získame list od posvätného prastarého dubu, ktorý nám ho dokonca musí dať z vlastnej vôle, mi po mysli behali samé strategické a postelechtivé myšlienky.
Ako si to vôbec arcidruid predstavoval, keď nám povedal, že aby sme našli Pustovníka v prahvozde, musíme mať pri sebe list? A ako ho podľa neho máme od dubu získať? Budeme sa s tým kusom dreva zhovárať, alebo čo?
Radšej som si ani nepripomínala, že nám všetko arcidruid povyprával vo veršoch.
Elfovia! Ako mi z nich dokáže byť zle. Len si spomeniem na tie precitlivené, psychicky labilné elfky, túlajúce sa karathským kráľovstvom, a dvihne mi žalúdok. Alleya bola najhoršia. Temná pavúčia bohyňa Xi-An nech si tú štetku rozkrája na drobné kúsky na svojom obetnom oltári.
Len v kútiku duše som si musela neochotne pripustiť, že nebyť toho, že Fallionovi zlomila srdce, nikdy by som sa s ním nestretla. Nikdy by som sa s ním nezačala zhovárať, berúc ho pod svoje ochranné krídla. Nikdy by sme neboli spolu a tam, kde sme teraz boli.
Sípavo som sa nadýchla. Fallion sa otočil ustarostene ku mne. Stihla som zachovať kamennú tvár a len som jemne pokrútila hlavou.
„Som v poriadku,“ ticho som zavrčala a zastala niekoľko krokov od tej obrovskej masy dreva, ktorú nazývali posvätným dubom.
„A čo teraz?“
Skôr, ako mi manžel stihol odpovedať, ozvalo sa za nami zaprašťanie. Razom sme sa obaja otočili. Vyvalene som hľadela na štíhly kmeň, kývajúci sa vo vetre. Až potom som rozoznala dlhé drevené končatiny a veľké oči, ktoré sa na nás so zaškrípaním obrátili.
Stretnúť to niečo v noci, asi sa doondím od strachu. Alebo ešte lepšie - vytiahnem vernú sekeru a odtnem tomu korienok.
„Čooooo tuuuu chceeeeteeeee.“
Hlboké mrmlanie skoro splývalo so ševelením tisícov listov. Podvihla som obočie a lepšie si enta prezerala.
„Je mi cťou sa s vami zhovárať,“ ozval sa Fallion a úctivo sklonil hlavu na pozdrav kývajúcemu sa kmeňu.
„Prišli sme s dôležitou vecou. Arcidruid nás odkázal, aby sme poprosili vzácny prastarý dub o jeden z jeho listov.“
„Pooožiiiiaaadaaaať môôôžeeeeteeee aaaaleeeee aaaaaasiiii neeeepooochooodiiiiteeee. Duuuub jeeee tiiiichýýýý. Myyyy strááážiiiiiimeeee jeeeehooooo spááánooooooook.“
Fall sa entovi znovu úctivo uklonil a otočil sa ku mne.
„Neostáva nič iné, iba ho poprosiť.“
Povedal s úsmevom.
Čo sa zbláznil? To sa chce rozprávať s kusom dreva? Ale. Nerobil ale práve toto pred chvíľou? A ak sa dá zhovárať s natvrdlými entami, určite to pôjde aj s pradubom.
Spomenula som si na to, koľko stromov som v prastarom hvozde už vyťala. Cítila som, ako sa mi hrnie krv do tváre. Zťažka som prehltla a napriek všetkému som sa otočila k hore dreva.
„Vzácny posvätný dub,“ prihovorila som sa, premôžuc sa do úctivého tónu, „mohli by sme ťa, prosím, požiadať o jeden z tvojich listov? Potrebujeme ho na nájdenie tajomného pustovníka, ktorý jediný môže zachrániť trpiacu dušu.“
Vnímala som, že aj Fallion sa pripojil k mojej prosbe, avšak s oveľa dôveryhodnejšou pokorou, ako o akú som sa snažila ja. Počula som len prvú polovicu jeho vety, keď som sa s rukou, z ktorej som medzitým sňala plátovú rukavicu, dôverne dotkla kmeňa stromu. V tom okamihu akoby ma zasiahol blesk. Zalapala som po dychu, neschopná nasať do pľúc kyslík.
Pred očami sa mi zatmelo. Neviem, ako dlho to trvalo, nebolo to však podobné bezvedomiu. Stále som bola pri zmysloch, len som sa vznášala v temnote. Keď ma zalialo svetlo, nepotrebovala som ani žmúriť, aby som si privykla na jas. Všetko to bolo podivne neprirodzené. Poobzerala som sa okolo seba.
Nachádzala som na veľkej, žiarivo zelenej lúke, plnej pestrofarebných lúčnych kvetov. Rukou som prešla po steblách. Usmiala som sa nad ich skvejúcou sa krásou. V diaľke sa týčili vrcholky zasnežených hôr, nebo bolo modré ako za sviežeho letného rána. Necítila som chlad, ani teplo. Kútikom oka som zachytila pohyb.
V momente som zdvihla tvár a pozrela tým smerom. Niekoľko sto siah odo mňa začínal ohromný les prastarých stromov. Starších, ako v Alwarielskom prahvozde. A práve z neho vyšlo niečo, čo ma zmrazilo na mieste.
Bola to ozruta. Musela mať minimálne desať siah. Bola veľká skoro ako drak. Obrovské telo s hrubými končatinami, zakončenými pazúrmi krvavej farby. Hlava podobná býkovi so zakrútenými rohami. Z chrbta mu vychádzal pár čiernych krídel. Namiesto očí akoby mala tekutú lávu. Z celej jej podstaty vyžarovala nenávisť a neskrotná zloba.
„Konečne sa stretávame zoči voči,“ sykla som.
Tvár sa mi stiahla do krutého úškrnu.
Beštia zaryčala, akoby sa mi chcela vysmiať do tváre. V ruke som pocítila chladnú rukoväť meča, ktorý som automaticky vytiahla z pošvy. Dlaňou druhej ruky som pevne stískala štít.
„Konečne ti môžem vylúpnuť tie tvoje hnusné oči z páchnucej hlavy!“
Nebolo ma treba ponúkať. S vervou som sa vrhla sa na príšeru. Kútikom oka som niekde v diaľke zbadala štíhlu postavu, ale nevenovala som jej pozornosť. Démon sa pár krát chabo uhol, kým sa mi podarilo zaťať mu meč do začervenalej kože. Pamätám si už len, že mi telom prešla neznesiteľná bolesť, asi najhoršia, akú som zakúsila za celý svoj život. Vnímala som, že padám, no neviem, či som aj dopadla. Obostrela ma temnota. Opäť.

* * * * *

Žena prestala písať a niekoľko minút ticho hľadela na pergameny založené v čiernej koži. Na tvári sa jej zračila nerozhodnosť. Načiahla ruku a pár ich prelistovala. Rozhodla sa. Niekoľko krát si prečítala prvé riadky a začala ich zapisovať do svojho denníka.

* * * * *

Kto by to bol povedal, že alwarielskí budú chcieť prezradiť niečo zo svojich tajomstiev? S Korou sme sa vydali k najstaršiemu dubu v celom Alwariely. Vlastne priamo k samotnému posvätnému prastarému stromu. Je síce pravda, že nepochádzam z týchto miest a Lothian vie, že z duše neznášam, ak ma niekto prirovnáva k elfom, ale k posvätnému dubu som vždy cítil určitý druh úcty. Už len preto, že bol možno svedkom samotného založenia elfského mesta. Rovnako preto, lebo celá príroda vždy vo mne vyvolávala úžas. A tvárou v tvár oproti tomuto monumentu života som sa cítil malým. Pripadal som si ničím, akoby som bol len dieťa sediace pri kolenách múdreho starca.
S láskavým pohľadom som prešiel po okolitých storočných kmeňoch, týčiacich svoje bohaté koruny vysoko v nebesiach. Arcidruid nám povedal, že list, ktorý musíme získať od posvätného dubu, nám musí byť daný dobrovoľne. Preto sme rovno od neho zamierili do hája.
Kora celý čas kráčala mlčky a ja som necítil potrebu rušiť ticho. Stačilo mi vidieť jej stiahnuté, zamračené obočie a vedel som, že slová by ju len vyprovokovali. Mala už toho na pleciach príliš veľa, nechcel som ju ešte zaťažovať. V posledných dňoch mi pripadala obzvlášť podráždená. A ako sa hovorí, kto chce s vlkmi byť, musí s nimi vyť. Alebo inak že láska je slepá, tak i ja som často preberal jej nálady a rovnako som bol nevrlý. Kora bola skutočne ako divá vlčica. Neskrotný, nespútaný živel. Práve tým ma aj priťahovala. Žiadny deň nebol ako ten druhý, vždy ma dokázala prekvapiť. A ja som využil každú príležitosť, aby som mohol na jej utrápenej tvári vykúzliť úsmev.
Vyšli sme po miernom svahu a zastali pred rukolapným dôkazom sily prírody, ktorý sa nad nami týčil ako tichý strážca. V jemnom vánku šušťali miriády listov, hrajúcich všetkými odtieňmi zelenej. Tak sa to aspoň spod ohromnej koruny zdalo. Raz dávno som neodolal a vyletel som do spleti konárov, aby som sa presvedčil, akú farbu v skutočnosti listy majú. Zblízka vyzerala zeleň rovnako ako pri hocijakom inom dube. Ostávalo záhadou, prečo zo zeme pôsobil zhluk listov ako niečo očarujúco krásne.
Cítil som sa unavený a vyčerpaný. Týždne pátrania po zvitku, ktorý by nám hádam mohol pomôcť a ukázať správny smer, vo mne zanechávali pocit neistoty a strachu zo zlyhania. Práve teraz sme sa možno dostali k jednému z najdôležitejších okamihov v pátraní.
Ale čo ak list nezískame? Ako potom nájdeme tajomného pútnika v divočine hvozdu?
Pochyboval som o tom, že by sa prastarý strom chcel vzdať čo i len jediného listu dobrovoľne. Nemal som ani tušenie, čo budeme musieť urobiť, aby sme dokázali, že sme hodní takého pokladu.
Znovu som prešiel zamyslene pohľadom pradub. Zachytil som, ako sa Kora sípavo nadýchla a so starosťou som sa na ňu pozrel. Len po mne fľochla pohľadom a odvrkla.
„Som v poriadku.“
Prekrížila si ruky na hrudi v bojovom postoji, akoby sa pozerala na vyzývateľa a nie kmeň.
„A čo teraz?“ irónia v jej hlase bola skoro hmatateľná.
Za nami sa ozval praskot. Otočil som sa a uprel pohľad na enta, ku ktorému sme doteraz stáli chrbtom. Kora sa na neho vyvalene zahľadela, skoro podozrievavo. Začal som mať obavy, či ho nechce obviniť z velezrady a zrúbať.
„Čooooo tuuuu chceeeeteeeee.“
Hlas škrípal a dunel do okolia, ako ten prastarý tvor začal hovoriť. Naklonil som hlavu mierne nabok a okamih premýšľal, ako sa mu prihovoriť.
„Je mi cťou sa s vami zhovárať,“ snažil som sa hovoriť čo najúctivejšie.
Dobre som poznal tieto tvory. Nikdy by som si ich nechcel poštvať proti sebe.
„Prišli sme s dôležitou vecou. Arcidruid nás odkázal, aby sme poprosili vzácny prastarý dub o jeden z jeho listov.“
Ent sa zakýval sprava doľava, akoby ho zmohol vietor. Vedel som, že je to len zdanie.
„Pooožiiiiaaadaaaať môôôžeeeeteeee aaaaleeeee aaaaaasiiii neeeepooochooodiiiiteeee. Duuuub jeeee tiiiichýýýý. Myyyy strááážiiiiiimeeee jeeeehooooo spááánooooooook.“
Vďačne som sa entovi uklonil a otočil sa ku Kore.
„Neostáva nič iné, iba ho poprosiť.“
Usmial som sa na ňu čo najpovzbudzujúcejšie. Tá žena bola pravá bojovníčka. Prírodu vnímala len ako príjemné skrášlenie okolitého prostredia. Nevidela jej pravú tajomnú podstatu. Najprv sa na mňa pozerala ako na blázna a čakal som, keby mi to hodí na oči. Zahryzla sa ale do jazyka a otočila sa k obriemu kmeňu.
„Vzácny posvätný dub,“ prihovorila sa, ku podivu, milým, pokorným tónom, „mohli by sme ťa, prosím, požiadať o jeden z tvojich listov? Potrebujeme ho na nájdenie tajomného pustovníka, ktorý jediný môže zachrániť trpiacu dušu.“
Bolo neuveriteľné, ako sa dokázala ovládať, keď chcela. Dokonca v priateľskom geste pohladila tvrdú kôru. Rovnako i ja som sa pridal k jej prosbe.
„Moja milovaná manželka je prekliata temným kúzlom, ktoré jej pohlcuje dušu a ak to nestihneme do pôrodu, tak ...“
Bolo ťažké dopovedať to. Pohľadom som zaletel ku Kore. Ďalšie slová mi zmrzli na perách. Stála nehybne, dlaň položenú na kmeni, oči vytreštené a neprítomné. Keby nemala prirodzene zlatavú pokožku, bola by biela ako stena.
Zneistel som. Videl som jej na očiach, že sa niečo deje.
„Kora?“ spýtal som sa potichu.
Nezareagovala. Ani sa nepohla. Zopakoval som jej meno hlasnejšie. S tým istým výsledkom. Stisol som pery a podišiel k nej bližšie. Svaly na tvári mala stuhnuté, ako pri veľkom napätí. Myšlienky mi lietali hlavou ako šialené.
Mám ju prebrať z toho stuhnutia, nech už to zapríčinilo čokoľvek? Mám ju nechať tak? Mám zavolať pomoc? Čo pri Lothianovi robiť?
Korou trhlo a tvár jej skrivilo bolesťou. Zakašľala a z úst jej vytiekol pramienok rubínovej krvi.
Stiahlo mi hrudník, ale donútil som sa nadýchnuť. V ďalšom okamihu som bol pri nej a chystal som sa ju chytiť za ruku, s úmyslom strhnúť ju k sebe.
„Nieeeeeee!“ zajačal tenký, vysoký hlások a zarazil moju ruku tesne pred tým, ako som sa Kory dotkol.
Prudko som sa otočil bokom a zazrel drobné nazelenalé svetielko, z ktorého prýštili trblietka, ako malé stvorenie mávalo krídelkami. Bola to drobná víla so zlatistými vláskami, odetá v šatočkách z bukového listu.
Prehltol som sťažka, snažiac sa uvoľniť hrču v hrdle z nervozity a napätia.
„Nesmieš ju chytiť,“ zapískalo dievčatko a lietalo v tvare ležatých osmičiek vo vzduchu.
„Musím niečo urobiť. Nemôžem ju nechať tak. Umrie.“
Víla pokrútila hlávkou a zlaté kučierky sa jej rozleteli okolo tváričky ako gloriola.
„Ak by si ju nasilu odtiahol, jej myseľ by ostala uväznená tam na druhej strane. Telo by ostalo bezduché a prázdne,“ v smaragdových očkách zahorela obava.
„Čo mám teda urobiť? Poraď mi, prosím.“
„Choď za ňou. Pomôž jej tam. Vráť jej vedomie do tela.“
Víla opísala tri kruhy a zaletela ku kmeňu. Rúčky natiahla a dlaňami namierila ku kôre. Otočila hlávku ku mne, sledujúc, či som pochopil.
Zhlboka som sa nadýchol a pevným krokom podišiel k dubu. Natiahol som ruku a priložil ju drsné drevo.
Obostrela ma temnota. Skoro som sa jej mohol dotknúť, taká bola hustá. Akoby som plával ponorený na dne oceánu. Dýchalo sa mi ale ľahko. Cítil som sa voľný, ako keď lietam desiatky siah ponad vrcholky hôr.
Zrazu, ako keď odveje hmlu, sa tma rozostrela a prežiarilo ju svetlo. Ocitol som sa na čarokrásnej lúke. Nikdy som sa na tak nádhernom mieste nenachádzal. Neďaleko odo mňa sa týčili mohutné koruny stromov, starších ako čokoľvek na svete. V diaľke čneli štíty vrchov, pokryté snehovými čiapkami. Tráva a tisíce lúčnych kvetov vo farbách dúhy mi siahali po pás.
Jedna vec však hyzdila tento raj. Len dvadsať siah odo mňa sa pri kraji lesa týčila odporná démonická postava. Telo mala akoby skríženého byvola s netopierom, odporná na pohľad, hnusiaca sa očiam i duši. Nepotreboval som sa nikoho pýtať, kto to je. Pohľad krvavých očí mi bol viac ako známy. Bol to pohľad Kory, keď v jej tele víťazil démon nad jej dušou. Cítil som, ako mi hrôzou stuhli svaly. Jedna vec bola postaviť sa mu, keď získal nadvládu nad mojou milou, iná vec bola vidieť ho v celej jeho desivej prítomnosti. Na kraji zorného uhlu som zbadal postavu. Len mierne som natočil hlavu, aby som si ju rýchlo pozrel, ale pritom nestratil z dohľadu démona.
Bol to mladík. Vlasy farby zrelej pšenice mu v jemných vlnách padali na plecia. Ostrá brada, veľké lanie oči a malý nos mu dodávali pôvab dievčaťa. Pery s ladnými krivkami Kel-A-Hazrskej krásky sa jemne usmievali. Stál v prostom bielom rúchu, ruky spustené voľne vedľa tela. Sledoval ma zvedavo, ale inak sa ani nepohol.
Znova som svoju pozornosť zamieril k démonovi.
Kde je ale Kora?
V rýchlosti som stiahol z chrbta kožený obal a vytiahol z neho luk. Jedným koncom som ho zaprel o zem, preložil cezeň nohu a zohol ho. Druhou rukou som v tisíc krát opakovanom pohybe natiahol tetivu. Všetko to trvalo len niekoľko sekúnd.
Mávol som prudko krídlami a vyniesol sa do vzduchu.
Keď už mám bojovať s tou ozrutou, musím využiť všetky tromfy.
Ešte niekoľko mávnutí, ešte niekoľko záchvevov vzduchu, ktoré mi ovanuli tvár, rozpálenú hnevom, a dostal som sa do výšky, z ktorej som sa mohol zrodencovi boha smrti Zeira pozerať priamo do očí, i keď z väčšej diaľky. Aké hrozné bolo poznanie, že, skryté vo vysokej tráve, ležalo telo tej, ktorá mi ukradla srdce. Kvety okolo nej boli postriekané tmavou krvou. Meč, z ktorého šľahali jasné plamene, spálil zem do čierna. Všetko vo mne sa vzbúrilo a zakričalo. Do luku som založil šíp. Kovový hrot zaiskril jasným svetlom.
„Zhyň!“ povedal som temne a natiahol tetivu, „Nech luk, ktorý mi vyrobila moja láska z nebeskej hviezdy, vedie šíp a pretne tvoju hnusnú hlavu!“
Už už som sa chystal pustiť tetivu, keď som znovu zbadal postavu mladíka, ako sa pohla. Niečo vo mne ma zastavilo a donútilo prizrieť sa mu lepšie. Bola to vlastne otázka a snaha pochopiť, prečo tu vôbec je.
Musí to mať nejaký význam, nejaký skrytý zmysel. A hlavne, ak Kora nebola schopná démona ani škrabnúť, skutočne mám šancu čo len trochu mu ublížiť s mojimi biednymi šípmi?
Mladík stál rovnako ako predtým. Zmenila sa jediná vec - tvár mal stiahnutú smútkom a v očiach sklamanie a bolesť. Mával som krídlami, aby som sa udržal vo výške aj napriek zemskej príťažlivosti, luk stále natiahnutý.
Prečo sa tak zvláštne tvári?
Zrazu sa pokojným tichom lúčneho prostredia ozval hnusný rehot, akoby duneli hromy.
„Prišiel si neskoro, ty krídlatý elf. Mokré kurča, ktoré je vhodné nanajvýš na ražeň! Tá ženská na zemi už skonáva. A ja zožeriem jej dušu. Veru, ako si len na nej pochutím.“
Mráz mi prešiel po chrbte. Musel som sa premôcť, aby som potlačil chuť vystrieť ukazovák a prstenník a vypustiť šíp. Táto situácia mi niečo pripomenula. Niečo, čo sa odohralo pred niekoľkými mesiacmi. Akoby to bola verná kópia nedávnej minulosti.
„Tak čo, somár jeden! Skús ma trafiť. Ani keby si stál siah predo mnou, tak sa ti to nepodarí. Elfský sliz!“
Vydýchol som úľavou s poznaním a zasmial som sa.
Samozrejme, je to ono.
„Druhý krát ma na to isté už nenachytáš,“ otvorene som sa démonovi vysmial.
Nenáhlivo som klesol späť k zemi, mäkko dopadnúc do trávy. Krídla som poskladal na chrbte. Pomaly som opäť zložil luk a schoval do koženého obalu.
„Zožeriem ťa, ty hnus, výkal ohnivých mravcov! Ty Balrogove lajno, aj čierne drowie huby by mohli na teba šťať, a ešte by ťa tým umývali. Nedivím sa, že už ťa nenávidí. Ako by mohla milovať takého slabocha? Nedokážeš ju obrániť, nedokážeš sa jej zastať a pomstiť ju!“
So záujmom som počúval ďalšie nadávky a urážky. Aký prízemný bol len ten démon. Nič iné nepoznal, ako nenávisť. Možno jeho fígle platili na prchkého bojovníka, akým bola Kora, ale na mňa nie. Po každej jeho plytkej tiriáde som sa len zasmial.
Naraz obluda zdvihla ruky s pazúrmi k nebu a hrozne zaryčala, až mnou myklo. Spod nôh jej vyšľahli kúdoly prachu. Pomaly sa vniknutý obal začal usádzať. Démona som však nikde nevidel.
Náhlivo som poskočil dopredu a pribehol k bezvládnemu telu. Sklonil som sa k milovanej žene, opatrne ju chytil a pretočil na chrbát. Srdce mi skoro zmrzlo v hrudi, keď som videl jej krvou pofŕkanú, mŕtvolne bledú tvár. Úzkosť a strach mnou prešli ako ľadová sprcha.
„Kora, Koruška. Už je dobre, všetko je dobre,“ šeptal som jej a prezeral zranenia.
Boli skutočne vážne.
Za sebou som začul šuštenie šiat a ľahké kroky. Zdvihol som tvár a uprel pohľad na mladíka, ktorý sa spokojne, nežne usmieval. Až vtedy som si všimol jeho jasné oči. Boli to oči toho, kto videl tisícročia. Boli to oči plné múdrosti, vážnosti toho, kto veľa vedel a veľa prežil.
„Posvätný dub,“ vydýchol som.
Pocítil som úctu a pokoru pred niekým tak vznešeným.
Mladík sa sklonil ku Kore. Pohladil jej čelo. Obrátil sa ku mne a usmial sa. Pozrel na mňa upokojujúco a ja som pochopil a uveril, že všetko je a bude v poriadku.
„Prosím. Prosím. Bol by si tak láskavý a mohol nám dať jeden svoj list? Videl si tú beštiu. Musím pomôcť. Niečo urobiť, aby sa jej moja milovaná zbavila.“
Mládenec načiahol ku mne svoju štíhlu ruku a položil ju na moju dlaň. Zaplavili ma pocity a obrazy. Hlava sa mi zakrútila. Naplnila ma zvedavosť, pocit nevyrieknutých otázok. Pred očami sa mi sformoval obraz dubového listu.
Pochopil som. Sústredil som sa na pocit naliehavosti. Nechal som, aby ma celého zaplavil. V niekoľkých okamihoch som si spomenul na najkrutejšie okamihy – na prekliatie, na momenty, keď démon zvíťazil. Na Korine nočné mory, na prebdené noci, o ktorých som jej nehovoril, aby som nepridával na jej trápení. Potom som si vybavil arcidruida. Predstavil som si, ako načahuje ruku a pred ňou sa zhmotňuje list, ktorý sa následne vznesie a vedie nás prastarým elfským hvozdom. V mysli som kráčal pomedzi stromy a predstavil som si muža, ktorému som však nedal žiadnu určitú podobu. Ten načiahol ruku a list mu na nej pristál.
Otvoril som oči a pozrel sa prosebne na mladíka. Videl som, ako premýšľa. Vážne pokýval hlavou. Zaplavil ma ďalší pocit: Pokoj.
Náhle ma znovu obostrela tma. Plával som v nej, vznášal sa. Telo i myseľ na okamih našli mier.
Zalapal som po dychu a uvedomil si, že sa nachádzam opäť v Alwariely pred posvätným dubom. Zmätene som sa poobzeral okolo seba. Zvedavá víla poletovala okolo mňa. Na zemi ležala Kora so zavretými očami a bledými tvárami. Sklonil som sa k nej a privinul si ju k sebe. Ucho som priložil k jej ústam. Dýchala. Hlboko a pravidelne. Na tvári jej ale bolo vidno nesmiernu vyčerpanosť a strhanosť.
Pozrel som sa hore do zmesi listov.
„Prosím,“ do tohto jediného slova som vložil všetko moje trápenie.
V korune sa niečo pohlo. Ozvalo sa zapraskanie. Pomaly, nenáhlivo sa zo spleti vetiev začal spúšťať osamotený konár. Klesal. Zatajil som dych. Bál som sa, že ak by som niečím narušil ticho tohto okamžiku, navždy stratím jedinú možnosť, ako nájsť Pustovníka. Dvihol som ruku a nastavil dlaň. Kožu mi pohladili veľké dubové listy, žiariace jasnou zeleňou. Na okamih mi ovinuli ruku a hneď sa stiahli. Môj pohľad spočíval na mojej dlani, na ktorej ležal bezchybne krojený list.
„Ďakujem,“ premohli ma pocity.
Pozorne som schoval list do zamatom vyloženej krabičky. Poodopínal som Kore najťažšie kusy brnenia, pripnúc ich k môjmu batohu. Opatrne som ju zdvihol do náručia.
Naposledy som sa vďačne, so skutočnou úctou, pozrel na pradub a vykročil z posvätného hája na cestičky. Musel som čo najskôr nájsť hostinec, kde by sme si obaja mohli oddýchnuť od nových útrap. Ani raz som sa neotočil.