BEZ HRANIC - náš online šuplík
Prekliata - 6. kapitola
Sekce
Anketa
02.02.2012 [19:30], jachyra, Sci-fi a Fantasy, komentováno 0×, zobrazeno 94×
Čas plynie rýchlejšie ako prúd rieky. Hľadanie je zdĺhavé, o to však ovocie prináša veľkú radosť. Čo ak sa ale jedná o neúspech v úspeku? O nešťastie v šťastí?
6. kapitola: Moc, vznášajúca sa v tele sladkom a nebezpečnom
Koľko dní už tomu je?
Nevedel som to spočítať. Skôr to bolo niekoľko mesiacov. Hlava ma pobolievala a mrzutosť ma nechcela pustiť. Ako sa sprvu zdalo, že všetko pôjde dobre, tak sa to potom pokazilo. Posledné dni ma napĺňal pesimizmus a strach, že to nestihneme.
Pustovníka sme s Korou našli hneď prvý deň. Zbieral si nejaké bylinky rovno pod brlohom obávaných tygrodlakov, akoby sa nechumelilo. Bol to vysoký, chudý muž s opálenými tvárami, vlasmi čiernymi ako uhoľ a zastrihnutými fúzmi. Oči mal ostré a chladné, jeho pohľad bodal ako nože. Okolo neho sa vznášala podivná trblietavá hmla. Isto kúzlo.
Pekne ho rozmrzelo, keď zistil, že ho s pomocou listu z posvätného dubu vidím. Našťastie sa nám podarilo ho presvedčiť, aby nás vypočul. Zaviedol nás do svojho skrytého obydlia uprostred hvozdu. Nikdy by ma nenapadlo práve na takom mieste niekoho hľadať.
Celý deň sme sa všetci traja spolu rozprávali. Pustovník, ako sa ukázalo, bol človekom, zaoberajúcim sa skrytými tajmi mágie. Bolo na neuverenie, že sa mohol dožiť tak vysokého veku a pritom nevyzerať staršie ako tridsať päť rokov. Jediné, čo k tomu dodal, bolo, že mágia dokáže viac, ako by si hocikto len dokázal predstaviť. Pritom sa tajuplne usmieval.
Keď som mu vyrozprával príbeh, ktorý som našiel v starých elfských legendách, neochotne nám prezradil, že sa to od skutočnosti už celkom dosť líši. Totižto práve on bol ten mág, ku ktorému odišiel princ po radu. Veľmi dlho mu trvalo, kým prišiel na spôsob, ako sa démona zbaviť. Zveril sa nám, a pri tom netajil hnev, že celý Rituál uvoľnenia by bol dopadol úspechom, keby ten arogantný, namyslený princ nepodcenil svoju úlohu a riadne si všímal, čo zabíja.
Nakoniec sa pustovník rozhodol nám pomôcť. Stále mám ale dojem, že to nebolo kvôli tomu, aby urobil dobrý skutok, ale len a len preto, aby mohol konečne skúsiť, či rituál zaberie a či je sám dosť schopný ho doviesť do úspešného konca. Poviem k tomu jediné: mágovia! Pliaga sveta, ktorej ide len o svoje vedomosti a schopnosti. Figu berú ohľad na živé tvory.
Prerušil som myšlienky a chvíľu sa sústredil na oblietavanie skalísk. Jedna chybná otočka, jeden nečakaný záchvev vetra a rozpleštil by som sa na kameni. Po hádam stý krát som vyletel vysoko nad najvyššiu skalnú plošinu. Posledné mesiace som tu trávieval vždy aspoň pol dňa. Poznal som to tu ako svoje topánky. Z tej výšky som videl Shardonský háj len ako drobný fľak.
Prečo tu prekliatu sukubu stále nemôžem nájsť?
Unavene som behal očami po šedých masách.
Pierko sukuby. Ľahšiu plácu si pustovník skutočne nemohol nájsť. A to nebolo všetko. Pre Rituál uvoľnenia sme museli získať niečo od všetkých štyroch elementov. A pri rozväzovaní musia byť zástupcovia zla, dobra a nezávislosti.
Vedel som, že sa ešte pekne natrápim. A k tomu tam málo času!
Vysoko nad skaliskami som začal lietať vo veľkých kruhoch, napínajúc unavené oči.
Vzduch. To je hádam najjednoduchšie. Pierko z môjho krídla bude bohato stačiť.
Voda? Pustovník nám odporučil morskú vílu. No to bude!
Oheň? Nemám tušenie.
A nakoniec zem. To bude najtvrdší oriešok, oholiť kamaráta trpaslíka Jorga.
Sám pre seba som sa zasmial. Mal som rád toho dobrosrdečného trpaslíka a veril som, že bude ochotný mi podať pomocnú ruku. Alebo aspoň pomocný fúz.
Zívol som.
Koľko dní som už vlastne nespal?
Sám som nevedel. Opatrne som zletel k najvyššej skalnej plošine, pokrčil nohy v kolenách a mäkko na ňu pristál. Kore sa čím ďalej viac zaokrúhľovalo bruško a ja som nemal ani len pierko sukuby, aby som mohol ním zaplatiť rituál. Keby to mohla byť aspoň hocijaká sukuba. V podtemne u drowov ich je viac ako dosť. Ale musí to byť práve táto sponad Dorenu. Pravda, mohol som podvádzať, ale nemal som chuť, aby sa kvôli tomu nebodaj nezdaril rituál a prišiel by som o Korušku.
„Hľadáš niekoho, srdiečko?“
Stuhol som. Za mojím chrbtom sa ozvali ľahučké kroky. Otočil som sa na päte a v strehu.
Predo mnou stála pôvabná bytosť. Žena bola nižšia ako ja, ale štíhla ako prútik a správne zaoblená na správnych miestach. Pri každom kroku sa vlnila neuveriteľným spôsobom, ktorý by každého muža nenechal chladným. Okrem mňa. Bol som príliš vyčerpaný, príliš unavený a rozzúrený. A moje srdce patrilo len a len jedinej žene a to sa nikdy nezmenilo a nezmení. Prekliata sukuba, konečne sa ukázala. Pevnejšie som stisol luk, pripravený v okamihu siahnuť po šípu a zastreliť tú potvoru. Bral som ju len ako nutnú vec.
Žena jemne mávla blanitými krídlami a na plných perách vykúzlila čarokrásny úsmev. Žmurkla na mňa spod dlhých mihalníc.
„Hádam by si mi len nechcel ublížiť,“ zapriadla nechutne sladkastým hlasom.
Bez váhania podišla ku mne a vztiahla drobnú rúčku. Trhlo mnou a o krok som ustúpil.
„Bude mi stačiť jediné. Daj mi niečo od seba. Prameň vlasov, alebo šupinu. Alebo inú vec.“
Ledva som sa ovládal, aby som jej svoju nechuť z nej nešplechol priamo do tváre. Bola priblízko na streľbu. Voľnou rukou som nebadane vkĺzol pod plášť a uchopil rukoväť dýky.
„Ten nôž nebude potreba, zlatíčko. Neplánujem ťa nijako ohroziť,“ pobavene sa zasmiala.
Znelo to ako klokotanie potôčka. Potriasol som hlavou, aby som si ju vyčistil. Nemienil som sa nechať nachytať nejakými hlúpymi úskokmi.
„Čo tak ale nechať obchodík na chvíľku stranou,“ zapriadla a pokúsila sa ku mne pritočiť.
Len som opäť o krok ustúpil.
„Vidím na tebe, že ma chceš objať. Veď prečo nie? Som len krehká žienka. Poď ku mne, drahý môj.“
Opäť som pred ňou o krok ustúpil. Zdvihol sa mi žalúdok, ako sa mi hnusila.
„Dotkni sa ma a bude to to posledné, čo urobíš vo svojom biednom živote.“
Sám som sa podivil, ako ľadovo znel môj hlas. Sukuba sa len zvodne zasmiala.
„Môžem ti dať okúsiť slasti, ktoré nikdy vo svojom živote s nikým nezakúsiš,“ priadla ďalej.
Ovládnuť sa, nevytasiť dýku a nepodrezať jej na mieste hrdlo bolo skoro rovnako ťažké, ako pri démonovi.
„Chcem len kus z teba. Ak mi ho nedáš, tak si ho zoberiem sám!“
„Och, čože tak chladne?“ opäť sa ma pokúsila dotknúť a opäť neuspela.
„Ver mi, krásavec, že som pristará a primocná na to, aby si ma dokázal len tak ľahko zabiť.“
Rozosmiala sa. Všetko na nej sa zavlnilo. Tak toto skutočne nedokáže žiadna smrteľníčka.
„Ale nemám rada násilie,“ pohodila elegantne rúčkou, pohodiac hlavou.
Jej čierne vlasy sa rozleteli vo vánku.
Tak blízko sú a tak ďaleko. Možno stačí sa len načiahnuť a jeden prameň jej odšklbnúť z tej jej krásnej hlavičky. Bodaj ju Helgaron zkáral!
„Tak ti dám ponuku. Ale len jedinú. Nikdy inokedy sa už k takej možnosti nedostaneš.“
Našpúlila pery. Stiahlo mi žalúdok. Nie z túžby, ale z obavy, že možno predsa len vraví pravdu. Niečo z nej vychádzalo. A to niečo prechádzalo vzduchom. Akoby hmatateľná moc, ktorá sa dotýkala mojej pokožky a hriala ju.
„Dám ti to, čo chceš. Ale chcem niečo na oplátku,“ pozrela na mňa spod privretých mihalníc, „Jeden bozk. Nič iné po tebe nechcem.“
Stuhol som na mieste. Niečo takého som skutočne nečakal. Už len pomyslenie na to, že by som mal pobozkať inú ženu, sa mi hnusilo. A k tomu ešte démona?
„Verím, že sa môžeme dohodnúť aj inak.“
Povedal som neoblomne. Posunul som nohou dozadu, snažiac sa opäť pred ňou ustúpiť. Namiesto zeme som však došliapol do vzduchu a keby som inštinktívne nemávol krídlami, spadol by som cez okraj.
„To by sme samozrejme mohli,“ sukuba sa ležérne uškrnula „Ale nedošli by sme k žiadnemu záveru. Buď bozk, alebo nič.“
Videl som na nej, že nie je ochotná čo len premýšľať nad hocičím iným. Naklonila sa ku mne. Zastavil som dych a silou vôle prekonal zhnusenie. Pre iného muža by jej bozk bol sladký a vábny. Pre mňa bol však trpký a odporný.
Nikdy si to neodpustím.
Snažila sa ovinúť ruky okolo mojich ramien, ale akonáhle bolo urobené, čo muselo byť, som ju od seba prudko odstrčil. Odpľul som si.
Kurva drát!
Sukuba držala v rukách moju dýku. Kedy sa k nej dostala, nemám tušenia. Chytila medzi dva prsty jeden zo svojich prameňov a ľahko ho odrezala. Podala mi ho aj s mojou zbraňou. Rýchlo som obe veci zobral. Prameň som schoval do mešca za opaskom. Poriadne som ho stiahol, aby som ukryl ten vzácny poklad.
Dýku som v ruke pohotovo otočil a namieril žene priamo na srdce. Temer som vykríkol nadšením, keď som videl, ako ten démon stojí na mieste a hrot čepele mieri bezchybne na cieľ.
Potom to prišlo. Pocit, akoby ma niekto oblial ľadovou vodou. Dýka sa zastavila len pár milimetrov od jej pokožky. Napínal som vôľu, ako to len išlo. Zúfalo som si uvedomil, že nedokážem pohnúť rukou.
Sukuba sa rozosmiala. K sladkému tónu sa pripojil iný. Ostrý, výsmešný a víťazný. Vyhrala.
„Tvoja myseľ patrí mne, smrteľník,“ zdvihla bradu, hľadiac na mňa povýšenecky.
„Nemôžeš ma zabiť. Teraz už nie. Teraz patríš mne!“
Podišla ku mne, arogantne sa uškrnúc. Zdvihla ruku a pohladila ma po líci. Nebol som schopný pohnúť sa. Po chrbte mi prešli chladné zimomriavky.
Žena zavlnila bokmi a otočila sa. Pomaly zamierila na miesto, kde som ju prvý krát zbadal. Zúril som.
Tá démonia mrcha musí zomrieť.
Blok v mojej mysli mi to však nedovolil. Telo ma neposlúchalo. Porazene som sklonil ruku a schoval dýku späť do pošvy za opaskom. Sukuba kráčala ďalej. Okolo nej sa zdvihol sneh a akoby ju objal. Vietor ho temer okamžite začal rozfúkavať. Žena zmizla.
Otočil som sa, pokrčil a odrazil. Chvíľu som len tak padal. Ucítil som na tvári mrazivý závan a roztiahol krídla. V momente ma zachytil silný prúd. Strmhlavo som sa pustil k zemi.
Toto sa Kora nikdy nesmie dozvedieť.
Príbeh od: Jachyra a Czech_Luthor