BEZ HRANIC - náš online šuplík
Šálka kávy
Sekce
Anketa
18.08.2011 [08:00], Twilly, Ostatní, komentováno 11×, zobrazeno 258×
Pre všetkých milovníkov kávy...
Šálka kávy
Hrejivá, voňavá, hmmm... taká akurát. Pre mňa vždy s obrovským množstvom mlieka a dvoma kockami cukru. Takú ju mám rada. Rovnako ako prostredie v ktorom si ju slastne vychutnávam. Moja vlastná izbička. Moja zašiváreň. Môj svet, do ktorého unikám pred problémami s knihou v ruke. Čo jednou, s mnohými. Ak by neexistovali písmenká, asi by som zahynula! Ale káva... tá tomu všetkému dáva punc nadprirodzena.
Z ušetrených peňazí, ktoré som si zarobila na otrockých brigádach popri štúdiu počas tohto roku, som si kúpila kávovar. Svoj vlastný, pekelne drahý a značkový. Tešila som sa ako dieťa pred vianočným stromčekom. Ale kde je kávovar, tam treba aj kávu a tak som v škole na nete našla všetky miestne (aj nemiestne :-D) predajne a rozhodla som sa obdariť samú seba o dokonalosť menom káva.
Už samotný deň „D“, ktorý som si na tento obrad vybrala, začal hrozne. Ráno som miesto vyskočenia z postele – ktoré sa mi ešte v podstate nikdy nepodarilo – zaklapla budík a zaspala aj na prednášky. Inokedy by to bolo hádam v pohode, ale akurát tieto prednášky boli... no, samozrejme, že nás učil ten najväčší žralok a ja som sa už pripravovala na post „jednohubky“.
O tom zážitku pred katedrou sa mi budú určite snívať nočné mory!
Každá sekunda toho dňa trvala snáď trikrát tak dlhšie ako zvyčajne. Na chodbe, v najväčšom zhone a pri presune celého študentského národa, sa mi vysypali všetky knihy a zbieral mi ich zauhrovaný chalan, čo sa na mňa pri tom neskutočne sfetovane díval. Spolužiačkina poznámka o jeho zjavnej zamilovanosti, ani drcnutie pod rebrá, mi na dobrej nálade nepridali.
Začala som sa preto sústrediť na chvíľu, keď vstúpim do obchodu s kávou. Bol neďaleko našej školy a ja som ďakovala bohu, že aspoň niečo mi dnes musí vyjsť! V podstate som sa na tú kávu upla.
So zaťatými zubami som pretrpela prevrhnutý pohár s nechutne svietivou lepkavou tekutinou, ktorá bola podávaná v školskej jedálni k obedu,a ktorá mi samozrejme pristála na bielom tričku. Tá machula mi robila na tričku čosi ako terč. Vyzeralo to príšerne. Rovnako tak aj očko, ktoré sa mi pustilo na posledných pančucháčoch a nepríjemne „mrkalo“ na každého, kto sa mi zahľadel na nohy. Vzhľadom k tomu, že práčku som mala ešte stále pokazenú, jediné čisté oblečenie bola sukňa – taká núdzovka, ktorú som si schovávala na horšie časy. Tie doteraz nenastali a tak ma nikto v škole inak ako v nohaviciach nevidel. Teraz som si pripadala ako púťová atrakcia. SUPER! Mala som tendenciu sťahovať si sukňu čo najnižšie, ale bol to len trápny pokus.
Koniec prednášok som privítala takmer oslavným tančekom.
Pred očami som mala len svoju kávovú mantru. To, že som dva razy zablúdila, než som ten kávový chrám vôbec našla, mi už náladu neskazilo. Zato fakt, že mali „z technických príčin zatvorené“ , áno.
Až vtedy som sa ticho zosunula na chodník, sukňa-nesukňa a revala som ako malé decko. Trápne, ja viem. Maximálne, ale ja som už netúžila po ničom inom len po pokojnom večeri s voňavou kávou z môjho tvrdo vydretého pressovaru. Takto budem mať leda tak...
Revala som na plné kolo, sŕkala a utierala si nos do rukávov tak, že keby to videla moja mamina, určite by sa jej zježili vlasy.
„Nechceš vreckovku?“
Hlas nad mojou hlavou bol príjemný. Horko-ťažko som zodvihla hlavu, ale tvár, patriacu k tomu neuveriteľnému hlasu, mi nebolo dopriate uvidieť. Silueta mohutného obra, týčiaceho sa nado mnou stála v priamej línii so zapadajúcim slnkom, ktoré mu okolo tela vytváralo akúsi auru.
Anjel! S vreckovkou... Napadlo mi iracionálne a hlasito som smrkla.
Vreckovka v jeho ruke sa priblížila k mojej tvári. Hmmm, no super!
„Vďaka, ale bude špinavá,“ upozornila som ho. Mykol širokými ramenami a ticho sa zasmial.
„V pohode,“ povedal. Jeho hlas bol ozaj výnimočný.
Znova som pozrela tam, kde som tušila jeho tvár. Oči som si zatienila dlaňou, ale veľmi to nepomohlo. Stále som netušila, ako môj anjel vyzerá.
Jeho telo sa trochu pohlo. Akoby sa napäl a potom uvoľnil. Natiahol ku mne ruku, ktorou mi naznačoval pomoc pri vstávaní z tej potupnej uplakanej pozície na chodníku.
Bez váhania som po jeho ruke siahla a pocítila príjemné teplo jeho dlane. Moja ruka sa v tej jeho úplne strácala. Jemne mi ju stisol a vytiahol ma na nohy, akoby som bola pierko. No, v podstate som nikdy nebola vysoká, skôr, také malé pivo, takže mu to pravdepodobne veľa práce nedalo.
„Si dobrá?“ pýtal sa a ja som začula starostlivý tón, ktorý ma prinútil usmiať sa.
Znova som smrkla a utrela som si päsťou pravé oko. Takmer vzápätí som zasyčala. Uvedomila som si totiž, že som sa dnes pokúšala aj o make up, takže to znamenalo, že ak sa stal onen zázrak a doteraz moja maskara držala, teraz som to všetko definitívne pohnojila.
„Je to veľmi zlé?“ opýtala som sa ho bez varovania, keď som ho vyzvala, aby zhodnotil stav mojej fasády, čím som ho prirodzene zmiatla, ale v tej chvíli mi to ešte naplno nedošlo. Automaticky som k nemu otočila tvár a po prvýkrát som na neho pozrela.
Bol to vysokánsky chalan, vlastne skoro-muž. Nabúchané ramená vo mne vzbudzovali miesto strachu akýsi zvláštny pokoj. Tmavé vlasy sa mu neposlušne vlnili okolo olivovej tváre. Mal výrazné lícne kosti a trochu väčší nos. Ústa, jemne pootvorené, pôsobili... doprčíc... boli neskutočne sexi, aj keď na obálku časopisu by som ho ako celok nikdy nenominovala. Niečo na ňom bolo. Niečo výnimočné.
Na očiach mal okuliare s tmavými sklami a díval sa kdesi pomimo mňa.
Neodpovedal. Trochu nervózne si zhryzol spodnú peru a vo mne vybuchol malý ohňostroj vzrušenia. WOW!
„Takže, vyzerám ako panda, čo?“ zamračila som sa, lebo jeho mlčanie som si vysvetlila ako „radšej to nechci vedieť!“
Okamžite som si začala obtierať kožu aj s farbou okolo očí a v duchu som si nadávala, že nenosím zrkadielko. Na hánkach som mala čierne šmuhy od šminiek.
Ticho, ktoré medzi nami nastalo sa už pomaly dalo krájať.
„Ako panda?“ vykoktal zo seba napokon zmätene. Spoza tmavých okuliarov som zbadala drobnú vrásku, ktorá sa mu urobila nad nosom.
„Ok, zabudni,“ vypadlo zo mňa sklamane. Asi bol trochu natvrdlý, ale aj napriek tomu, bol celkom milý. Radšej som zavelila na ústup a začala som zbierať všetko to, čo som mala okolo seba. Tašku so skriptami, manchestrové sako. Kabelku som mala opásanú cez rameno.
„Môžem... ťa niekam... pozvať?“ mäkký hlas znel neisto, ale hladil moje zmysly.
Zase som elegantne smrkla a po očku som ho sledovala.
„Ty by si ... ako fakt?“ Preglgla som naprázdno. „Fakt by si išiel so mnou niekam...“
Moje slová ostali medzi nami len tak visieť.
On zodvihol najskôr oba kútiky do spokojného úsmevu a potom aj ruku. Natiahol ju mojim smerom dlaňou navrch a čakal, až do nej vložím tú svoju.
Dych sa mi zadrhol nedočkavosťou. Môj zlozvyk – v chvíľach absolútneho vypätia – okusovať si spodnú peru, práve slávil návrat na „scénu“. Nervózne som sa dívala striedavo na podávanú ruku a jeho tvár. Neodzrkadľovala nič iné, ako pred chvíľou. Spokojný úsmev. Čakal. Čakal, že ruku, aj ponuku prijmem.
No tak teda hej, nič nemôžem stratiť. Okrem hrdosti...
Už druhý raz som ho dnes držala za ruku. Ten pocit, že to takto má byť, bol zvláštny. Učičíkal ma až tak veľmi, že keď naše spojené ruky priblížil k svojim ústam, len som ho sledovala.
Panebože on mi snáď ide pobozkať ruku! napadlo mi a okamžite vyschlo v krku.
Ale mýlila som sa. Žiadny gentlemanský výstrelok sa nekonal. Pocítila som isté sklamanie, ktoré som radšej v duchu počastovala zopár hanlivými slovami. Chrbát mojej ruky nakoniec skončil pod jeho nosom. Jemne nasával môj osobný buket. Pôžitkársky, určite so zavretými očami. Tými, ktoré som ešte stále za jeho tmavými sklami nevidela.
Aj napriek tomu, že sme sa nepoznali a on sa správal tak osobne, tak veľmi dôverne, nemala som pocit, že nejako narúšal moje „kruhy“. Bolo to... fajn. Strašne fajn.
„Voniaš nádherne, cukrom a kávovinou,“ povedal ticho, akoby pre seba. Hlas sa mu trochu chvel a aj napriek tomu som si uvedomila, že bol zrazu počuteľne nižší a chrapľavejší. Nútilo ma to usmiať sa.
„Kávovinou?“ opýtala som sa zmätene potom, čo mi došiel význam jeho slov. Pri ňom bol dnešný hektický deň akoby znížený na najnižšiu rýchlosť. Spolu s mojim mozgom.
„Uhm, takto vonia káva s automatu,“ vysvetľoval mi a jeho odpoveď bola popritom pokojná, ale aj tak som mala pocit, že s niečím nesúhlasí. Čo sa mu nepáči?
„A cukor?“ bola som vážne zvedavá, čo si vymyslí.
Len sa opäť usmial a ohryzok mu trochu pri tom poskočil.
„Má svoju špecifickú vôňu, vieš?“ Jeho úsmev nemizol. Bol stále priklincovaný na jeho tvári.
„Som Filip,“ predstavil sa mi zrazu ticho. Jeho hlas sa rozplýval dostratena.
„Ja Barbora,“ moje ústa si robili čo chcú. Doma za to určite dostanú zaracha!
„Vzal by som ťa k nám, ale ... neviem vymeniť filter bez pomoci.“
Zdalo sa mi to, alebo sa začervenal? Mykol nervózne svojimi širokými ramenami v snahe pôsobiť ľahostajne, ale hlas ho prezradil. Problém bol, že som absolútne nerozumela tomu, čo hovorí. Akoby bol, chlapec, mimo.
„Aký filter?“ vyletelo zo mňa skôr, než som si zvážila taktiku. Mala by som si držať dlaň na ústach. Vždy trepnem nejakú hovadinu.
„Kávový,“ odpovedal mi tak, akoby to malo všetko vysvetliť. Vysvetľovalo to akurát tak.... no jednoducho nič.
„Nechápem...“ vzdala som to. Či zo seba urobím sprostú alebo nie, môže mi to byť jedno, no nie? Bohvie, či ho ešte niekedy uvidím.
Filip sa trochu zachmúril. Nad okuliarmi, rovno medzi obočím sa mu opäť urobila drobná vráska. Chvíľu ešte mlčal a potom sa usmial. Najprv len trochu a postupne sa jeho úsmev rozširoval stále viac. Nakoniec sa už regulérne smial. Mne?!
„Si milá, vieš o tom?“ No teda!
Začalo mi byť tak trochu horúco. Určite som sa červenala ako pätnástka. Dofrasa!
„Ehm, pracuješ... tu dlho?“ Najjednoduchšie, čo som mohla urobiť, bolo úplne zmeniť tému. Mohlo by sa to inak dostať niekam, kde by som to už asi nedokázala ukočírvať.
„Asi tri roky,“ povedal. Nemal problém preskočiť na novú tému.
„A to nevieš vymeniť filter v kávovare?“ Áno, ja viem. Bola to podpásovka, ale uznajte, ono sa to priam žiadalo!
Schuti sa zasmial čomusi čo mi ešte stále nedochádzalo. „Na to, milá moja, potrebujem ešte jedny oči.“ Potom sa zarazil a trochu zamyslel. „Ale s tebou by som to možno zvládol. Pomôžeš mi?“
Skôr, než som mu stihla odpovedať, urobil dva kroky, doprava a potom tri vpred. V podstate ma úplne obišiel bez toho, aby ma len jednoducho odsunul, tak akoby to urobil na jeho mieste každý. Jednu ruku mal ešte stále zamestnanú tou mojou a druhou si začal prehľadávať vrecká. V jednom z nich našiel kľúč, visiaci na malom krúžku. Držal ho medzi palcom a ukazováčikom. Ostatné prsty boli rozprestreté ako vejár. Pomaly sa nimi približoval k dverám, až kým nenarazil na sklenú bariéru. Tými tromi prstami, či skôr bruškami prstov, zľahka prechádzal po skle smerom doľava. Potom narazil na rám dverí. Fascinovane som sa dívala, čo to stvára. Kopíroval ten rám hmatom, kým sa nedotkol zámku.
Vtedy mi to došlo. On nevidí!
Od chvíle, keď objavil kľučku už všetko išlo ako po masle. Naučeným spôsobom odomkol a voľnou rukou odstrčil dvere. Za tú druhú ma jemne zaťahal.
„Poď, urobím ti tú najlepšiu šálku kávy, akú si kedy pila.“ Povedal hrdo.
A ja... som vstúpila. Najprv len do kaviarne a nakoniec aj do jeho života.
Přidat komentář
Komentáře
1
10) Twilly (20.08.2011 08:30)
Hani, zlatíčko, TY kdyby sis nerejpla, tak to není snad ani ono. Dík, koťátko 
6) Twilly (18.08.2011 14:51)
Ďakujem Ivka, veľmi si to vážim... a či som Barbora bola ja? No, možno trochu. Tú kávu ozaj pijem s obrovským obsahom mlieka a príšerne sladkú - vraj pijem cukor s kávou a nie kávu s cukrom a on? Je to moja fikcia, príjemná, milá, sladká, plná kávovej vône... proste moja.
Slovíčko "fakt" v klasickom rozhovore takmer nevnímam. Napísané na papieri ma priam vynáša, ale nedalo sa ho nepoužiť!!!!
Nebí, Lejlo, moc vám děkuju za přízeň a za komentík pod touhle povídkou 
5) Astrid (18.08.2011 14:42)
Twilly, moc dobre napísaná poviedka v slovenčine, nič ma nerušilo a to Ti poviem, že sk ma ruší celkovo furt a to Ty dobre vieš a kvitujem Ti "machulu" 
tak to má totiž byť.
A káva a zlosť, áno - chápem to, aj ja dostávam z času na čas amok
nie len kvôli káve... ale páčilo sa mi to vypichnutie, stres počas dennej rutiny no a čo ON? 
Barbora si bola evidentne Ty, takže... kto bol on, mi nie je jasné, ale tá iskra...
ale ale..., on nevidí! dostala si ma, toto bolo dokonalé, Twiliana
Páčilo sa mi to, si fakt dobrá díky.
4) Twilly (18.08.2011 14:26)
Mišutko, opovaž se z čehokoliv skákat! Ta práce mě ničí!!!!
... dík zlatíčko
3) MisaBells (18.08.2011 14:03)
Hej! Tak jestli mě někdo za dnešek vyšokoval víc, tak skočím z okna! No páni! Super, ani na okamžik mě nenapadlo, že by neviděl, ale krásnýýýýý! Twilluško! Ty jedeš teda pecky! Ta práce ti svědčí!
2) Lejla (18.08.2011 10:00)
Twilly ano presne to prave na povzbuzeni k memu rannimu salku kavy
Dokazalas mi okamzite nahodit pekny oblicej,coz v podstate normalne je mozne az po nekolika salcich kavy
Dekuji
1) Nebraska (18.08.2011 08:59)
ňuuuuf, Twilly, to bylo k rannímu kafi naprosto úžasný! A vůbec mi to nedošlo, fakt jsem si říkala, že je prostě zvyklej lidi očuchávat, no co, že - a ono takhle
11) kytka (31.08.2011 18:50)
Jé, Verunko. To byla krása. Bylo to milé,dojemné a prostě Tvoje.
