BEZ HRANIC - náš online šuplík
Čas, keď zložím zbrane... - 19. kapitola a Epilóg
Sekce
Anketa
11.12.2011 [22:00], Twilly, ze série Čas, keď zložím zbrane..., komentováno 25×, zobrazeno 251×
19. kapitola a Epilog - Konce a začiatky
Michal
Skvelé, mal by som ho ľutovať a miesto toho som naštvaný! Je v bezvedomí, nikto netuší, či sa vôbec ešte preberie a aj tak dokáže pritiahnuť Katkinu pozornosť tak, že sa idem od žiarlivosti zblázniť. Leží si tu potlčený, rozbitý... zafačovaný a ... do hája, mám pocit, že vyhral! Vydobyl si svoje miestečko v Katkinej hlave a nikdy, za žiadnych okolností, už z jej mysle nezíde. Stále už bude v jej hlave to hnusné... keby... a ja až na druhom mieste.
Zaťal som zuby a ticho sledoval monotónny zvuk monitora. Nenávidel som sám seba, že som taký slaboch a že závidím niekomu, kto je na tom tak zle, ale bolo to tam. Vo vnútri. Tá zloba sa mi uhniezdila kdesi uprostred hrudníka a odmietla zmiznúť. Obzvlášť keď som pozoroval Katku. Jej kamenná tvár mi napovedala viac, než keby sa úplne otvorila. Vinila sa za to, čo ten poondený blbec urobil. Ako keby to bola jej chyba! Ale ako ju mám presvedčiť, že by to skôr či neskôr urobil? Potvrdil mi to jeho otec, keď sme sa tu, v nemocnici stretli. Nebolo to prvý raz, čo sa dostal do sračiek. Ale po prvýkrát to skúsil dotiahnuť do konca...
„Kati, poďme už,“ položil som jej ruku na rameno a jemne stisol. Vedel som, že je to len chabý pokus, ale už mi to začalo pripadať nezdravé. Nemôže sa kvôli tomu tak trápiť.
Ostro zakrútila hlavou. Ani sa len na mňa nepozrela. Stále iba Lukáš, Lukáš a Lukáš! Mal som čo robiť, aby som nezačal otvorene zúriť.
„Katka!“ sykol som. Ak by sme neboli v nemocnici, už by som na ňu asi aj kričal. Aj keď mi je jasné, že to by ničomu nepomohlo. Neprebralo by ju to a možno by sme sa len pohádali. Zase... a zase kvôli nemu.
Nič. Žiadna reakcia. A moja hrdosť padala do odpadkového koša. Naklonil som sa k jej uchu a urobil som to, čo som musel.
„Som ochotný tu skysnúť nanajvýš tak päť minút a potom idem. S tebou, alebo bez teba. Rozhodni sa.“ Potom som sa pomaly vystrel a sledoval, čo s ňou moje slová urobia. Dúfal som, že som pre Katku ešte stále tak dôležitý, aby moju hrozbu pochopila.
Natiahla ruku, aby zovrela tú jeho. Zabolelo ma to, ale rozhodol som sa vydržať. Buď ma pošle do čerta alebo so mnou odíde.
„Daj mi pár minút a pôjdeme,“ hovoril ku mne jej chrbát.
Zaťal som päste a bol som rád, že to nevidí. „Počkám na chodbe.“ Už som nemal chuť prizerať sa tomu ich čudnému vzťahu. „Aj ty chceš kávu?“ Bola to len odporná zdvorilostná konverzácia. Nasvedčoval tomu len prázdny neosobný hlas. Sledoval som ju, ako zavrtela hlavou.
„Nie, ďakujem.“
To bolo všetko. A takéto to bolo od tej nehody stále.
* * *
Katka
Neviem, čo bolo horšie. Zistenie, že nehysterčím nadarmo, alebo naštvaný pohľad na Michala, keď som vyhlásila, že idem za Lukášom do nemocnice. Vôbec mu nevadilo, že Lukáš je zranený. V jeho očiach to bola zrada. Žiarlil a ja som nevedela čo s tým.
„Haló? Kto je tam?“ zaznel z telefónu neznámy hlas. V pozadí som počula kričať nejakých ľudí.
„Čo sa deje s Lukášom? Chcem ho k telefónu! Dajte mi ho k telefónu!“ Jasne som si uvedomovala svoj hysterický škrekot.
„Pokoj slečna, prosím, upokojte sa.“ Človek, čo na mňa hovoril, sa snažil ma upokojiť, ale znel tak trochu unavene.
„Kde je?“ Mal to márne, toto bola jediná vec, ktorá ma zaujímala.
„Kto ste?“
Prekvapil ma. To nebola otázka, ktorú som čakala.
„Kto ste vy?“ Oplatila som mu jeho otázku rovnakou mincou. Moja myseľ sa zároveň rozbehla. Aspoň trošku. Doteraz bola úplne zastavená. Až do doby, kým sa mi onen unavený hlas nepredstavil.
„Som poručík Wágner, slečna, v akom vzťahu ste s osobou, z ktorej telefónu práve hovorím?“
Za chrbtom mi cvakli dvere.
Tento Michalov chlad som nenávidela. Bol pri mne, ale nebol so mnou. Nevedel ma podržať. Akokoľvek som ho milovala - áno, túto skutočnosť som si uvedomila v ten deň, čo sa Lukáš pokúsil o samovraždu – jeho nedostatok empatie nás rozdeľoval. Krivdila by som mu, keby som tvrdila, že nestál pri mne v tých najvypätejších chvíľach, ale nebolo to ono. Jeho nenávisť mi ubližovala viac, než som mohla pred ním dať najavo. Ak by som to povedala nahlas, rovnala by som sa najodpornejšej mrche. V hlave sa mi premietli všetky Zuzanine definície Michala. Je studený ako psí čumák... Nevie dávať najavo svoje city... Nikdy som sa nedostala cez ten jeho čínsky múr...
Chyba. Emotívny vie byť až príliš. V niektorých prípadoch je to až nepríjemné. Spomenula som si aký bol plamenný, keď sme sa hádali. Stiahla som ruku z tej Lukášovej a zložila som si ju do lona. Prišlo mi to akési nepatričné, keď som premýšľala o Michalovi a držala pritom iného muža za ruku. Cítila som sa, ako keby som Michala práve podvádzala. A ešte horšie som sa cítila, keď som si uvedomila, že chcem aby sa Lukáš už konečne prebral. Zo sebeckých dôvodov. Chýbal mi, to áno, ale chýbala mi jeho náruč. Chýbalo mi to, čo som od Michala nemohla nikdy dostať. Som hrozná.
* * *
Michal
Prehovorila mamu, aby zostala, podľa pôvodného plánu, na školení. Povedala jej, že má s kým zostať. Bol som pri tom, keď bez akýchkoľvek problémov povedala mame o nás. Samozrejme, len to, že sme oficiálne spolu. Myslel som, že šťastnejší už byť nemôžem, no len čo zložila, do očí sa jej vrátil ten zvláštny pohľad, ktorým sa dívala na Lukáša v nemocnici. Bola to zmes viny, ľútosti a čohosi, čo som ja nikdy nemohol mať. Po prvý krát som pocítil závisť tak silnú, že ma to takmer položilo. Lukáš pre ňu znamenal oveľa viac, než som predpokladal.
V tú noc sme sa milovali. Zúfalo, nádherne, ale najmä potichu. Akoby sme držali smútok, aj keď ešte nie je mŕtvy. Desil som sa chvíle, keď sa tak stane. Netušil som, čo to s ňou narobí. Ale vedel som, že to príde. Náhodou som si vypočul rozhovor lekára s Lukášovým otcom. Nič pred ním neskrýval. Lukáš nemal šancu. Zranenia, ktoré si spôsobil boli vážne a žiaden zázrak by mu nepomohol. Okrem toho, že si pekne odpásol slezinu a pečeň, úder do hlavy z neho urobil len vegetujúcu kvetinku. Nedokázal sám dýchať, bol pripojený na prístroje a jediný dôvod, prečo jeho srdce ešte bilo, bol ten, že bolo akýmsi zázrakom nepoškodené. To, čo mal lekár po celý čas za lubom, z neho nakoniec vypadlo. Žiadal Lukášovho otca o súhlas s transplantáciou. Ten blbec to nakoniec posral dokonale. Všetci okolo neho lietajú ešte aj... skoro po smrti. Mal som chuť mu vyraziť zuby, ale len ak by mi stál tvárou v tvár. Takto som mal pocit, že je to všetko márne.
* * *
Epilog
„Lukáš, vypľuj to!“ zakričala som na malého svetlovlasého chlapca. Bol najväčší zo všetkých batoliat, ktoré sa po štvornožky tmolili v pieskovisku. Zuzana vyskočila z lavičky a na dva kroky sa ocitla pri bucľatom anjelikovi práve vo chvíli, keď si do pusy pchal už druhú dávku piesku.
„Preboha, po kom to dieťa je?“ sťažovala sa Zuzana a ja som sa len zasmiala. Čo iného mi zostávalo? Nemohla som k vlastnému dieťaťu priskočiť tak ako ona. Bola som jej za pomoc vďačná a ona to vedela. Napriek tomu nikdy ani necekla. Keď si to tak vezmem, mala na starosti tri deti – svoje, moje a mňa. Samozrejme, reptala tú svoju omáčku, ale nikdy by sa skutočne nesťažovala. A to bol dôvod, prečo som ju mala tak rada. Okrem toho, že sa z nej za tie roky stala tá najúžasnejšia kamarátka, objavila som v nej aj ohromnú osobnosť. Jasné, že sa nezmenila. Ostala aj naďalej ako veľká voda, ale veľa energie jej pobral jej malý Martinko. A aj môj Lukáš. Moje všetko. Naše všetko.
S Michalom sme sa vzali štyri mesiace po Lukášovej smrti. Bola som takmer v piatom mesiaci. No hej, keď Michal zistil, že to asi prehnal, bol vo väčšom šoku než mama. Ale nakoniec to nebolo také zlé. Život s ním sa mi páčil a dal mi veľa. Zamilovala som sa do neho, dal mi dieťa a snažil sa tu byť stále pre mňa. Už len preto som ho musela milovať. Už nikdy viac som Lukáša nespomenula. Vedela som, čo to s ním robí a vlastne aj mne. Obaja sme jeho smrť znášali ťažko. Len každý z iného dôvodu. Preto som brala ako zelenú ratolesť z jeho strany, keď mi ponúkol, že by sa náš syn mohol volať po ňom. Paradoxne, dva dni som sa kvôli tomu s ním nebavila. Nechcela som ho dráždiť a on sa choval horšie než masochista, ale nedal si povedať. Viac-menej si Lukáša presadil a ja som tomu nakoniec len rada.
Zuzana pricupitala aj s našim synom v náručí.
„Vezmi si, prosím ťa, tú svoju továreň na hlad! Ešte chvíľu a nebudem ho vládať zodvihnúť,“ sťažovala sa s hraným hnevom. V skutočnosti by pre naše deti urobila čokoľvek. Lukáška usadila do kočíka a ja som mu pod nos podsunula miesto piesku keksík. Siahol po ňom špinavou rúčkou.
„No moment, mladý muž, najprv si musíš očistiť ruky a až potom papať,“ upozornila som ho. Najprv trochu protestoval, ale po vynútenej očiste a ponúknutom keksíku bolo všetko v najlepšom poriadku. Z jeho tváre sa na mňa dívali dve nádherné fľaškovo-zelené oči. Mimoriadny darček z neba, večná pripomienka od Lukáša...
Chcela by som sa poďakovať každej z Vás, ktorá čítala a komentovala. Dúfam, že sa Vám moja poviedka páčila aspoň trošku a taktiež dúfam, že Epilóg aspoň z časti nahradil dej poslednej kapitoly. Ďakujem za povzbudzovanie hlavne Mišut, Bosi a Beuške.
předchozí kapitoladalší kapitola
Přidat komentář
Komentáře
1 2 »
24) Twilly (15.12.2011 00:07)
V tomhle souhlas, mužský dělaj akci a ženský dávají mozek a duši. Jediná věc, kterou mám ráda i když to napsal mužský, je MONK 
23) HMR (15.12.2011 00:04)
u detektivek mi to tolik nevadí, pokud se tedy nejedná o tzv. americkou drsnou školu, to nemusím... ale rozhodně zastávám názor, že chlap neumí napsat fantasy... a jak se ukazuje u Stmívání ani natočit... no možná se vyjimka najde... co třeba Henlein...
22) Twilly (14.12.2011 23:58)
raději to čtu, abych byla upřímná... a já ho pochopila až, když jsem přišla na to, že Doyle se snažil Holmese zabít opiáty... tehdy to pro mně začalo mít říz, ale raději mám autorky detektivek než autory... jo, jsem tak trochu feministka a nestydím se za to... taková P.D. Jamesová... mlask 
21) HMR (14.12.2011 23:32)
kdysi jsem měla stejný názor
viděla jsi to nejnovější anglické zpracování, ten televizní "seriál"?
ten chlap je bezesporu geniální, to mu neberu, ale a ono je to asi i v originále, na ničem, nikom, mu nezáleží... ti mrtví pro něj nejsou důležití, jde jen o to, aby on vyřešil problém... úspěšně samozřejmě,
ono se to teď hodně objevuje, nebo si toho možná teď víc všímám, když vemeš všechny ty "kriminálky" amerika, itálie, německo, francie... každá země se teď snaží natočit podobný seriál, jde o technické vyřešení problému, chemie, fyzika, ale nějak nám z té rovnice vypadla lidská bytost, já vím, že profíci to musí brát neosobně, zbláznili by se z toho, ale tohle všechno je "beletrie" tam se snad může použít nadsázka...
20) Twilly (14.12.2011 23:11)
Náhodou, já toho exota v kostkovaném županu s lupou v ruce, dýmkou v puse a jehlouv pa... no.. nebudu zacházet do detailů 
... já ho prostě miluju 
19) HMR (14.12.2011 23:04)
hm, takže buďto neschopný francouzský detektiv nebo samolibý angličan mučící strunný nástroj...
to jsem to dopracovala
15) HMR (14.12.2011 22:46)
Ale chrobáčik miláčik je pořád tady, nikde jinde si krovky neprotahuje...mňau!
10) pinkgrave (14.12.2011 17:52)
čakala som trochu iný koniec a aj inu zapletku.. skoda, že neskončila s Lukášom.. diel od dielu som menila názory asi ako sa menia Ilkove predpovede počasia na dalsi den.. ale bola to prijemná poviedka 
9) Twilly (13.12.2011 12:59)
Takmer som sa nechala,Moni, ale paradoxne, bola som nakoniec preválcovaná Mišut, ktorá si presadila túto verziu. Normálne som v tej chvíli bola rada, že som v Bratislave a nie niekde pri Rumburku, lebo to by som bola inak roztrhaná na drobné franforce. ... no... a tak som nakoniec urobila kompromis. Napísaný z brucha, ako inak, ale predsa len kompromis. Dievčatá, všetkým ďakujem 
8) monikola (13.12.2011 10:26)
takže musím povedať že si ma hrozne ale hrozne naštvala...dúfala som, že sa dáš zlákať a presvedčiť našimi komentármi ale ty nie...! ty si pekne krásne stojíš za svojím koncom a preto ten príbeh skončil tak oduševnene, úžasne realisticky, prekrásne dramaticky a nie ako nejaká sladká karamelová koncovka 
Twilluš napriek tomu, že som faaaakt, fakt chcela aby to s Lukášom dopadlo dobre, tak som rada, že si to ukončila takto...mám z toho totiž perfektný zážitok...ďakujem za krásny príbeh a za krásne čas strávený v spoločnosti Katky, Zuzany, Michala a Lukáša
7) Jula (12.12.2011 15:20)
Twilluš, vážně jsem nečekala, že necháš Lukáše zemřít 
A ten zmatek, co to mezi Michalem a Katkou způsobilo, už jsem ani nevěřila, že zůstanou spolu 
Zdá se, že to Lukášek všechno urovnal 
6) Bye (12.12.2011 14:59)
OMG! Twildo, tys ho to fakt nechala udělat!
No, nemažeš se s tím...
A navíc ty dozvuky jeho činu. Uf. To vypadalo, že to nakonec Katka s Michalem nedaj. Lukášek jim asi dost pomohl A vybojoval si ho sám studený čumák Michal!
Pěkně jsi mě tou povídkou povláčela. Rozhodně jsem byla celou dobu ve střehu, jaký zvrat si kdy nachystáš. A moc, moc jsem si vychutnala Tvoje psaní!
25) kytka (17.12.2011 21:17)
Verunko, konečně zase trochu můžu číst.
Poslední díl smutný i hezký zároveň. Takový jaký život někdy je.
Celá povídka se mi moc líbila. Od začátku mě chytla a oslovila a já jsem se těšila na každý nový díl. Mělo to spád, mělo to vtip i náboj, plno emocí a zapeklitých situací. Ale celé to bylo krásné.
Tak děkuji za krásné čtení a budu se těšit na další skvělé povídky od Tebe.