BEZ HRANIC - náš online šuplík
První láska -11. kapitola - eMuska
Sekce
Anketa
15.10.2011 [17:45], Karolka, ze série První láska, komentováno 28×, zobrazeno 720×
Dvanáct kapitol, dvanáct autorek a nejméně jedna osudová láska...
Láska může být prudká, jako když vzplane supernova. Může být i jako pozvolné pronikání do všech barev duhy...
(Dnes od eMusky)
Yiruma
Till I Find You
Vrhla som na neho jeden zmätený pohľad. Všetko okolo jeho siluety vyzeralo ako žiariaci kaleidoskop, čo pomaly splýval do bielej farby.
„Vy ste čakali na mňa? Prečo?“ Svoj hlas som skoro v dunení okolo ani nezaznamenala.
„Chcel som vás vidieť a opýtať sa, či by ste nešla na večeru.“
„Mňa? Vidieť? Večeru?“ Mňa! Vidieť! Večeru!... Chcel! Skoro som sa prepadla od hanby, keď som si uvedomila, ako hlúpo to muselo znieť. A on si to pravdepodobne uvedomil tiež, pretože sa zasmial. Otvoril ústa a zaklonil hlavu, až som mala perfektný výhľad na jeho ohryzok a hranato krojenú sánku.
„Tak nejako,“ pripustil a rukou si uhladil vlasy, čo mu napadali do čela. „Máte zajtra čas?“
„Na vás by som si ho veľmi rada urobila, ale, bohužiaľ, vtedy mám službu.“ Zamračila som sa. Debilné ordinačné hodiny! „Končím tak ako dnes.“
„A čo víkend?“
„Sobotu mám voľnú.“ Mimovoľne som sa k nemu naklonila.
„Výborne.“ Zhlboka vydýchol. Zatočila sa mi hlava, skoro som omdlela z vône, ktorá ma obstúpila. Skopíroval môj pohyb. V poslednej sekunde mi preblyslo hlavou, že ma snáď pobozká, ale... výťah cinkol, opar sa rozplynul, on sa odtiahol. Koniec. Všetko zmizlo.
Vystúpila som. Čakala som, že pôjde so mnou, ale on ostal stáť vo vnútri.
„Tak... zatiaľ.“ Nesmelo som mávla rukou a ustúpila o dva kroky.
„Dovidenia,“ stihol povedať, než sa zavreli posuvné dvere.
Rozladene som si sadla na plastovú stoličku v čakárni. Keď som chodila k doktorovi s mamou, vždy sme stáli, pretože si myslela, že je na nej priveľa bacilov. Teraz mi to bolo jedno. Pľúcami som ventilovala jeho vôňu preč zo svojho tela, rukami zvierala kabelku, ktorej sa tiež dotkol. Chvíľu som sa v nej prehrabávala a uvažovala, v ktorom predele mám schovaný mobil, keď mi to docvaklo. Vypadol mi! Nemám ho práve vo chvíli, kedy potrebujem zavolať Kamile a horúčkovito jej zvriesknuť do ucha niečo v tom zmysle, že idem na rande s Pánom Nemravným!
Vstala som, odbehla som do ordinácie – kde som mala samozrejme kľúče od auta hodené na stole – a utekala k výťahom. Kým došiel na moje poschodie, myslela som, že to zbehnem schodmi. Vlastná lenivosť ma ale pred týmto hrôzostrašným činom včas varovala a ja som vydržala počkať pár sekúnd na viac. Stisla som číslo podzemných garáží. Kým som sa ale dostala úplne dole, opäť ma prepadol pocit, že som mala ísť pešo. Čo ak ho už niekto vzal a ja ho nenájdem a bude v záložní a...
Cinknutie ma opäť vyrušilo z myšlienok. Vystrelila som z kabíny akoby mi za pätami horelo, ale pri úteku ma zastavil známy hlas: „Pani doktorka?“
Otočila som sa a stretla sa so zafírovým pohľadom.
„Vypadol vám telefón.“ Ľudovít ku mne natiahol ruku s malou striebornou škatuľkou.
„Eh... ďakujem.“ Usmiala som sa. Naše prsty sa stretli a otreli sa o seba. Sklopila som pohľad. „Ja... ja už budem musieť ísť.“ Palcom som ukázala za seba do priestoru, kde som predpokladala, že stojí moje auto.
„Jasne, tak... dobrú noc.“ Pousmial sa a počkal, než odídem. Potom som ho stratila z dohľadu.
<<<<<>>>>>
„To nemyslíš vážne!“ vyhŕkla Kamila a poprskala ma šľahačkou z horúcej čokolády.
„Kroť sa, lebo si budeš musieť predpísať recept!“ zavrčala som a zosunula sa na stoličke nižšie. Toľko rečí, až jej to nesvedčí...
Keď som Kamči povedala, že som si s Ľudovítom Nemravom dohodla rande, pozerala na mňa, ako keby som povedala, že sa sťahujem na Severný pól. Určite by podotkla, že je tam len voda a ľahšie by som sa ubytovala na Antarktíde, ale inak by na mňa pozerala presne takto.
„Zastavil ma včera večer v podzemných garážach. Najprv som mala strach, že je to niekto cudzí a nadávala som si, že som kurz sebaobrany premrhala s tebou na zmrzline, ale potom sa ukázalo, že je to on.“
„Tak teraz zveličuješ,“ ohradila sa a nabrala si ďalšiu várku šľahačky. „Po prvé – bola to joga a po druhé – uliali sme sa len dvakrát.“
„Z piatich.“
„To je iné,“ priznala. Kamila nikdy neobľubovala trávenie času behom ako ja, v tomto bola skôr pokojná povaha. V tomto.
„No a ďalej?“ dobiedzala.
„Pomohol mi pozbierať veci z rozsypanej kabelky a potom sme sa spolu výťahom.“
„Ó, bože, výťah, to je také romantické miesto! Ja by som to asi nevydržala, určite by som sa na neho v tom obmedzenom priestore...“ žmurkla, „... vrhla!“
Začervenala som sa.
„Hej, to je možné.“
Chvíľu som mlčala, kým mi Kamila stolovou morzeovkou vyklopkávala, že chce vedieť, čo sa dialo ďalej.
„Pozri,“ začala. „Ovládam niekoľko druhov hypnóz a ovalení papekom, takže sa to dozviem tak či tak. Ale táto verzia pre teba bude príjemnejšia.“
Prevrátila som očami.
„Spomínala si niečo o rozsypanej kabelke,“ nadhodila.
Povzdychla som si. „Pomohol mi zozbierať pár vecí a keď som sa vracala, tak mi ešte vrátil mobil, ktorý mi vypadol.“
Vytreštila oči. „Daj ho sem!“ Ruku mi nastrčila pomaly pod nos. Podala som jej ho.
„Na čo ho chceš?“ spýtala som sa.
Iba mávla rukou. „Psychológia, vieš?“ Chvíľku šťukala všetky možné tlačidlá, než sa víťazne usmiala a ukázala na displej.
„Čítaj!“ nakázala.
Prizrela som sa lepšie. „Ľudovít Nemrava, telefónny kontakt.“ Napodobila som jej gesto s vystrelenými očami.
„Ako si o tom vedela?“
„Ľudská myseľ je taká priehľadná,“ povzdychla si a zavrtela hlavou. „Čo jeho syn?“
Zamračila som sa nad Kamilinou otázkou. „Čo s ním? Marek je zlatý chlapec.“
„Vieš si predstaviť, že by si bola jeho náhradná mama?“
Zamyslela som sa. Vedela som si to predstaviť? A vedel by si to predstaviť on? Oni?
<<<<<>>>>>
Bola som nervózna, spotenými dlaňami som krčila obyčajnú plátennú sukňu, ktorá vyzerala, že o chvíľu sa postaví, vlepí mi a proste odíde. A ja budem holá. Polonahá. Bola to blbosť.
Ľudovíta som čakala pri Orloji. Hovoril, že sa tam stretneme a spolu sa prejdeme nájsť nejakú reštauráciu, kde by sme sa najedli. Pýtala som sa, či vezme aj Mareka, ale ten sa vraj už teší na to, až bude konečne po takom dlhom čase sám doma. Vtedy som sa smiala, ale v mojom vnútri hlodal červíček pochybností, ktorý tvrdil, že tomu dieťaťu sa môže niečo stať. Zlé myšlienky som ale nechala tak. Žiadnu predtuchu som nevidela. Žiaden zlý sen – a zatiaľ ani divný pocit. Všetko by malo vyjsť.
Ľudovít prišiel presne.
„Ahoj,“ pozdravil ma a symbolicky ma pobozkal na líce. Zachvela som sa.
„Ahoj,“ odpovedala som trepotavo.
„Nebude vadiť, ak začnem s tykaním?“ spýtal sa a ponúkol mi rameno, aby som sa do neho zavesila. Toto naposledy spravil Peter, keď ma ako nový otec odprevádzal na absolventský večierok spolu s diplomom z medicíny.
„Nebude, som Daniela. Teší ma.“
„Ľudovít, potešenie je na mojej strane.“ Netriasli sme si rukami, len svojou pravačkou zovrel končeky prstov, čo si hoveli v ohybe jeho lakťa.
Chvíľu sme sa prechádzali, než zahliadol jednu príjemnú reštauráciu a navrhol, že by sme sa mohli ísť najesť.
Rozprávali sme sa. Neuveriteľne dlho. Smiali sme sa. Ešte dlhšie. A ja som sa cítila neuveriteľne príjemne. Keď sa Ľudovít usmieval, odhaľoval žiarivé zuby a okolo očí sa mu tvorili drobné vrásky. Ruku som mala položenú na stole – a keď sme sa smiali ďalšej príhode ešte zo strednej školy, mimovoľne som sa dotkla tej jeho. Neodtiahol sa. A ani ja nie. Ďalej sme sa smiali a rozprávali sa.
O desiatej mu začal zvoniť mobil. Zamračil sa na displej a zdvihol to.
„Áno, Marek, je všetko v poriadku?“
Stiahlo mi hrdlo. Je niečo s jeho synom? Ľudovít stiahol obočie ešte bližšie k sebe.
„Môžeš mi vysvetliť, čo si tam robil?“ Jeho pohľad sa náhle vyjasnil. „Marek,“ zašepkal zhovievavo. „Teraz?“ Chvíľu počúval a potom sa krátko zasmial. „Nie, pani doktorku do toho zaťahovať nebudeme.“ Strelil po mne pohľadom.
„Ale oci!“ začula som tlmene.
„Určite nie, choď do postele.“ Krátko sa zasmial. „Myslím, že to nie je žiaden upír, čo by u nás doma robil.“
Zachechtala som sa. Takže upír?
„Nie, pani doktorka vážne nepozná testy na odhalenie nákazy.“ Pozrel sa na mňa vysmiatymi očami. „Bež do postele. Nie, baterku nechaj na pokoji. Dobrú noc.“ Položil.
„Upír?“ zasmiala som sa.
„Našiel na povale netopiera.“
Otriasla som sa. „Desivé.“
„Hľadal tam veci po svojej matke.“
Zmĺkla som. „Miloval si ju?“ zašepkala som.
Sklonil hlavu a niekoľkokrát prikývol. Pohladila som ho po chrbte dlane.
„Mala by som už ísť.“
„Asi... asi to bude najlepšie,“ zamumlal a kývol na čašníka, že si prosíme účet.
S Ľudovítom som sa nelúčila nejako bohvieako dlho. Chvíľu sme stáli pod Orlojom, na mieste, kde sme sa stretli, a potom sa ospravedlnil, že už musí ísť, pretože mu opäť začal volať jeho syn. Povedala som, nech ho pozdraví, a s úsmevom šla domov.
Keď som vošla do svojho bytu, zhodila som oblečenie a osprchovala sa v horúcej vode. Potom som sa zachumlala do hrubého pyžama a skrútila sa do fotelky spolu s chlpatou dekou, ktorou som sa obalila až po uši. Hlavu som si položila na opierku a zavrela oči. Ešte sa mi nechcelo ísť spať, ale potrebovala som všetko vstrebať. Opäť sa dostavil ten pocit, čo mi stále pripomínal Jakuba. Nechcela som ho porovnávať s Ľudovítom, boli úplne odlišní.
Ale ako som sa cítila ja?
Keď som začala chodiť s Kubom, bola to smršť. Vláčny hurikán ma stiahol do seba a opúšťal ma s plačom a tichým nárekom. Ale teraz? Nebola to búrka, ja som sa len so smiechom spúšťala po pestrej dúhe priamo do jeho náruče. Hrejivej bezpečnej celuly, ktorá ma držala v sebe.
Pousmiala som sa a vstala, cestou do postele som poskladala deku, prevesila ju cez stoličku, zhasla svetlo.
Chcem, aby sa mi o ňom snívalo. O nich.
<<<<<>>>>>
„Máš tu ešte jedného pacienta,“ povedala Lída a nechala otvorené dvere.
„Pošli ho ďalej!“ zavolala som a zarovnala kôpku maľovaniek v poličke pre deti.
„Ahoj,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Otočila som sa.
„Ahojte, stalo sa niečo?“ Čupla som si. „Dostali ťa upíry?“
Ľudovít sa zasmiala a rozstrapatil synovi vlasy. „Marek sa už od rána sťažuje na bolesť hrdla.“
„Tak poď, hrdina, vyskoč hore,“ vyzvala som chlapca a poklepkala na lôžko, aby sa posadil. Skontrolovala som mu hrdlo aj uzliny. „Á,“ naznačila som.
„Aáéé!“ zopakoval s vyplazeným jazykom.
„Spýtam sa ťa len jednu vec, áno?“
„Nebehal som po vonku, nepil som bublinky a ani som nemal zmrzlinu. Myslím,“ vymenoval.
„Toto som nemyslela. Chcela som len vedieť, či sa v tomto vezie tvoj otec s tebou.“
„Čo?“ spýtal sa Ľudo.
„Marekovi nič nie je,“ mykla som ramenami a vzala jeden obrázok slona so stetoskopom.
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa syna zahanbene.
„Myslel som, že chceš pani doktorku opäť vidieť, tati.“
Zasmiala som sa a podala mu maľovanku. „Tak toto si teda perfektne vymyslel.“
„Ospravedlňujem sa, myslel som, že je to naozaj chorý, pretože...“
„Ocko vás chcel pozvať na obed k nám, pani doktorka.“
Vytreštila som oči na malého Mareka, ktorý zoskočil z ležadla a postavil sa za svojho otca. Nadvihla som jedno obočie a zadívala sa na Ľudovíta.
„Máš šikovného syna,“ povedala som a sadla si za stôl. „Skús mu dávať každý deň vitamíny, aby sa viac necítil chorý,“ prehovorila som vážne, ale v duchu som bublala smiechom.
„S-samozrejme,“ zakoktal.
„Vypíšem vám recept.“ Doktorským písmom som na recept naškrabala názov vitamínov, hodila tam pečiatku, podpis a podala ho zmätenému oteckovi.
„Oci? Ona ti teraz dala autogram?“ spýtal sa ho Marek.
„Niečo podobné,“ prikývol. „Ešte raz sa ospravedlňujem, netušil som, že má niečo také v úmysle. Ešte sa o tom porozprávame, mladý muž. Dovidenia, pani doktorka. Pozdrav sa.“
„Dovidenia!“
„Dovidenia, a nezabudnite, nepreferujem domáce násilie!“ zasmiala som sa za nimi.
„Domáce násilie je zlé, však, oci?“ začula som ešte z čakárne pred tým, než sestrička zavrela dvere.
„Pán Nemrava ti teda dáva, čo?“ Zakyvkala obočím a vytratila sa mi z dohľadu.
„No počkaj!“
Z nasledujúceho dlhého monológu ma vytrhlo pípnutie esemesky.
Ale ten obed u nas Marek myslel vazne.
Pousmiala som sa.
Pizzu si dokazem objednat aj sama.
Nahodou ja viem varit.
Zachechtala som.
Napis mi adresu.
<<<<<>>>>>
Ich dvojposchodový dom vyzeral ako z rozprávky o stavbárovi a murárke. Biely náter a okná obložené tmavým drevom, predzáhradka s kríkmi, chodník vedúci k dverám. Zazvonila som na zvonček pri bráničke a vzápätí von vybehol Marek, ktorého nasledoval Ľudovít omnoho pokojnejším krokom.
„Pani doktorka, pani doktorka! Vymaľoval som vám toho slona! Pani doktorka! Videli ste už modrého slona? Naozaj je modrý, lebo som stratil sivú farbičku! Pani doktorka!“
Sklonila som sa k malému šidlu, čo poletovalo okolo mňa. „Hmm, ukáž? To je krásny sloník! Modrá mu určite pristane viac!“ Pohladila som ho po hlave a sklonila sa k jeho uchu. „Keď nie sme v ordinácii, nemusíš ma volať pani doktorka, dobre?“
On len roztomilo prikývol a bežal do domu.
„Ahoj, Dani,“ pozdravil ma Ľudovít a pobozkal ma na líce. „Dúfam, že si hladná, pretože mi nič neprihorelo. Ale predsa len som si na chladničku nalepil číslo na tú pizzu.“
Spoločne sme sa zasmiali. „Už sa teším.“
Marek poskakoval v drobnej predsieni vedľa skrinky s topánkami. Vyzula som si lodičky a postavila ich na kraj, aby nezavadzali.
„Môžete si dať tieto papučky pre hostí, ale obujte si pravú na pravú nohu a ľavú na ľavú, aby sa nehnevali,“ poučil ma Marek.
„Ďakujem, určite nechcem, aby boli na seba nahnevané. A niečo som ti priniesla.“ Z tašky som vytiahla plyšového medveďa, ktorý mal na sebe bielu košieľku s červeným krížom a drobným stetoskopom okolo krku. Keď som ho videla v obchode, nemohla som odolať. „To je pre teba.“
„Plyšák? Ale veď ja už nie som malé decko!“ Chytil ho za jednu labu a zdvihol do vzduchu.
„Marek, buď slušný a poďakuj sa,“ napomenul ho jeho otec.
„Ďakujem,“ zamumlal sklamane.
„Je vidno, že nemám deti. Ale mám mladšieho brata a našťastie sa pamätám na časy, keď bol ešte v tvojom veku,“ povedala som s úsmevom a podala mu malú škatuľku s autíčkom.
„Jé, to je miši pažéro!“ zvýsklo chlapča.
„Mitsubishi pajero,“ opravil ho Ľudovít.
„To je jedno,“ zakričal a rozbehol sa rozbaliť svoj darček.
„To si nemusela,“ povedal Ľudo a pomohol mi so sakom.
„Ja viem,“ pousmiala som sa.
„Dáš si zatiaľ niečo na pitie? Obed bude o chvíľku.“ Odviedol ma do vkusne zariadenej obývačky a posadil na gauč. V tom opäť pribehol Marek.
„Tati, vieš, čo si ma učil naspamäť číslo na hasičov? Mám im zavolať? Pretože ten dym v kuchyni vyzerá vážne divne.“
Ľudovít sa strhol a rozbehol sa preč. Utekala som za ním a keď som dobehla do kuchyne, akurát vypínal rúru a handrou chytal rúčku, aby sa neobaril.
„Všetko je v poriadku, kríza zažehnaná, bude sa to dať ešte jesť,“ zahlásil a položil kura na drevenú podložku.
<<<<<>>>>>
Položila som na stôl pohár s červeným vínom a oprela si hlavu o Ľudovu hruď. Mlčali sme a hľadeli na oheň v krbe.
„Už by som asi mala ísť,“ povedala som, keď som zbadala, že za oknom je už dávno tma a začala sa zdvíhať.
„Počkaj,“ zastavil ma jedným rýchlym pohybom ruky. „Nechceš ostať na noc?“
Váhala som dokopy asi len päť sekúnd.
Zobudila som sa na niečom mäkkom a prikrytá až po uši. A oblečená. Otvorila som oči. Hodiny na stene oproti ukazovali len niečo po tretej hodine v noci. Vyliezla som z postele a potichučky otvorila dvere. Snažila som sa nerobiť hluk, keď som išla dole, aby som nikoho nezobudila.
Ľudovít ležal na gauči a spal s dekou skopanou až ku členkom a rukou visiacou dolu. Položila som mu ju opatrne na hruď, aby si ju úplne neodkrvil, poriadne ho prikryla a opatrne som pritisla svoje pery na jeho spánok.
„Sladké sny,“ zašepkala som a šla späť do postele.
Druhý raz som sa zobudila o trištvrte na osem na buchot z prízemia. Vlastná zvedavosť ma zaviedla rovno do kuchyne... kde som skoro spadla z nôh.
„Urobil som vám moje obľúbené raňajky, teta Danka,“ povedal Marek a otočil sa, aby mi tak nezacláňal vo výhľade na... prírodnú katastrofu. Miska s cereáliami a mliekom bola ešte v pohode. Ale s tými cereáliami a mliekom okolo bude treba niečo spraviť.
„Trochu som si zašpinil pyžamko, ale to nevadí,“ povedal natešene.
„Och, dieťa zlaté, prečo mi to robíš?“ ozvalo sa rozospato od dverí. Otočila som sa na Ľudovíta, ktorý sa akurát naťahoval a zívol si. „Utekaj sa prezliecť, ja to už upracem,“ nakázal.
„To sú raňajky pre tetu Danku, nieže jej ich zješ!“
„Neboj sa a už bež!“ Počula som cupitanie bosých nôh po parketách a kým Ľudo spratával špinavý riad, ja som pozhŕňala rozsypané jedlo.
„Prepáč mi tú vec s raňajkami,“ povedal Ľudovít, keď som stála pred bráničkou a lúčila sa s ním.
„Nič sa nestalo, bolo to... milé.“ Spolu sme sa zasmiali.
„Mohli by sme si to ešte niekedy zopakovať?“ spýtal sa.
Prikývla som. Z dverí vybehol Marek a zaťahal otca za rukáv.
„Tati, už ide náš obľúbený seriál, ponáhľaj sa!“
„Počkaj, ešte sa musím rozlúčiť s Danielou.“
„No tak jej už konečne daj pusu a poď, lebo to naozaj nestihneš!“
Zasmiala som sa a natiahla sa pre bozk. On mi ho opätoval a pritiahol si ma k sebe.
„Ocíí! Tak som to zasa nemyslel!“ skučal chlapec, ale na ďalších pár sekúnd mal proste smolu. Našla som perfektného muža a nehodlala som ho len tak pustiť preč.
Závěrečnou kapitolu napíše Linfe :)
předchozí kapitoladalší kapitola
Přidat komentář
Komentáře
1 2 »
27) Daniela (23.11.2011 08:44)
Twilly: děkuju za odpověď...pořád mě to sice mrzí,že není povídka dopsaná,ale aspon chápu proč...
26) Twilly (21.11.2011 17:55)
Danielko, nevyprdla, prostě tam není to, co by mělo být. Vzhledem k tomu, že jsem měla tu možnost s ní o tom mluvit, vím, že to bere docela vážně a právě proto, že nehodlá dělat z povídky kurník, jen proto, aby NĚCO napsala, ji nechci, nemůžu a nebudu posuzovat. Neboj se, ona to Linfe nějak zařídí ke vší spokojnosti, už jenom proto, že jí na povídce záleží.
25) Daniela (21.11.2011 17:37)
nechci být hnusná,ale přijde mi,že slečna poslední autorka se na všechno pěkně vyprdla...možná to ode mě zní hnusně,ale je to můj názor...copak tohle je kolektivní práce? přijde mi to dost nefér vůči ostatním autorkám,co dokázaly napsat pokračující díl v dost slušném čase...takhle celá práce naprosto ztrácí smysl...
23) dasa (14.11.2011 20:34)
velmi pekna cela poviedka dievcata , len skoda ze len 12 casti bude mat 
P.S: dobre meno ja som mala sploziaka co sa volal NEMRAVA 
22) nick (27.10.2011 21:06)
vy nás teda s tou poslední kapitolou pěkně napínáte děvčátka...kdypak bude?
20) Janeba (19.10.2011 16:33)
Pááááni, Eminko 
, holka rosteš a zraješ!!! 
Nádherně něžná kapitolka s báječným dohazovačem!!! Nádherně jsi navázala a moc se ti to povedlo!!! Děkuji!!!
19) Evelyn (17.10.2011 21:09)
eMuško, moc hezké a milé Protože s dětmi pracuju a jejich uvažování a hlášky mě denně baví, byla mi tahle kapitola hrozně blízká. A strašně se mi líbí slovenská podoba jména Ludvík 
18) Silvaren (17.10.2011 09:10)
Moc hezká kapitola. Pan Nemrava se mi líbí čím dál tím víc. Doufám, že nepřijde nějaký zvrat a že jim to vyjde, moc jim to přeju.
17) lumik (16.10.2011 21:21)
Úžasná kapitola. Marek je bezkonkurenční a strašně roztomilej. Doufám, že nám idila vydrží a neplánujete zvrat.
15) Lenka326 (16.10.2011 18:21)
Krásné pokračování. Všechno to plyne poklidně, protože Ludvík Nemrava je trošku nervní, ale zas kdo by se mu divil. Ještě, že má toho malého Nemravu, ten je za všechny prachy. Jeho dohazovačská taktika je dokonalá. A Dany se mu líbí, takže kuje železo i za tátu. A Daniela, ta už je v tom až po uši a jak píšeš, eMuško, už ho nehodlá pustit.
Díky
14) jeanine (16.10.2011 17:34)
S menším zpožděním jsem to konečně přečetla. Moc se ti to povedlo, Mareček byl strašně milý a Ludvík nervózní a Daniela docela trpělivá. Držím jim palce, ať jim to klape.
13) eMuska (16.10.2011 14:01)
dievčence moje milované, ani neviete, ako ste ma vašimi názormi potešili, som strašne rada, že som mohla patriť do tohto úžasného celku
12) Hanetka (16.10.2011 08:41)
eMusko, bylo to moc krásné. Přesně takhle jsem si pana Nemravu představovala. Jasně že se starostlivý otec nepohrne do vztahu po hlavě, musí brát ohledy i na syna. Ale je to na dobré cestě. A zdá se, že oba (tři) vědí, kam povede a že bude nejspíš společná.
11) Carlie (16.10.2011 00:58)
eMuš, moc se Ti to povedlo! Rochnila jsem si blahem!
Tak čistý, jiskřivý, hřejivý cit!
Tvoje originální vtípky mě dostávaly do kolen a bylo jich tam za plné kolečko (fúrik), takže je sem ani nemůžu vycucnout! 
Vypadá to na dobré cestě... teta Danka do rodiny zapadla.
9) leelee (15.10.2011 22:06)
krásný
28) Lia (08.01.2012 03:13)
krásná kapitolka